Není obvyklé, aby jeden člověk obstál v tolika různých profesích, převlecích chtělo by se říci. Od vlivného novináře, terapeuta, sociologa, k revolucionáři, poradci prezidenta, řediteli think tanku, velvyslanci, prezidentském kandidátovi, prvotřídnímu politickému analytikovi i publicistovi, a v neposlední řadě i literátovi a dramatikovi. A nemůžeme nechat stranou množství knížek, studií, výzkumů a veřejných vystoupení, i kulturních a uměleckých projektů.

Inak sa bilancuje súkromne a inak verejne. Inú gratuláciu prednesieme v bezpečí vlastného bytu, inú pred očami divákov. A úplne iný žáner je, ak blahoželanie, laudácia, je súčasne žánrom verejným i osobným. Ale toto iné nemôže byť. Priestor verejný je tu zároveň aj priestorom osobným.

Texty venované významným ľuďom pri príležitosti ich životných jubileí sa ľahšie píšu, keď autori osobne poznajú tých, o ktorých píšu. Vtedy netreba nič fabulovať, prikrášľovať alebo nebodaj vymýšľať. Iba si treba dobre zaspomínať a na nič nezabudnúť.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.

Písal sa apríl 1965. Na pôde Vysokoškolského výboru ČSM na Filozofickej fakulte UK sa ako jeho nový člen zoznamujem s o polroka starším poslucháčom Katedry filozofie, pôvabne ráčkujúcim Martinom Bútorom. Dodatočne zisťujeme, že sme obaja približne v rovnakom čase navštevovali strednú školu P. Jilemnického v bratislavskom Starom Meste. Dosť na tom, že naše životné príbehy sa v tej chvíli osudovo pretli a ostávajú pevne do seba zakliesnené už desiatky rokov.

V předvečer 80. výročí vypuknutí Slovenského národního povstání se v Holubyho chatě na vrcholu Javoriny konalo česko-slovenské setkání k připomenutí památky profesora Rudolfa Vrby, kterému se jako jednomu z mála podařilo uprchnout z nacistického koncentračního tábora Osvětim a podat zprávu o holocaustu, a prof. MUDr. Bedřicha Placáka, který byl šéflékařem a později náčelníkem štábu partyzánské brigády operující v prostoru Bílých Karpat, ke které se R. Vrba poději rovněž připojil.

Vyhlásenie prinášame v plnom znení.

Kolégium pamäti národa – skupina 125 osobností kultúrneho, spoločenského a občianskeho života - vyjadruje podporu a solidaritu umelkyni Ilone Németh a organizačnému výboru, ktorý stál za výzvou na odstúpenie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej.

Juraj Buzalka je sociálny antropológ, pohybujúci sa suverénne v oblasti súčasnej európskej a svetovej kultúrnej antropológie.