Sedeli sme u nás doma. Martin sa tlačil s ďalšími na gauči, s chuťou jedol dobroty, ktoré boli na stole. Bol sústredený, ale často sa usmieval. V najsilnejších momentoch šúchal nohami a od radosti takmer nadskakoval.

Není obvyklé, aby jeden člověk obstál v tolika různých profesích, převlecích chtělo by se říci. Od vlivného novináře, terapeuta, sociologa, k revolucionáři, poradci prezidenta, řediteli think tanku, velvyslanci, prezidentském kandidátovi, prvotřídnímu politickému analytikovi i publicistovi, a v neposlední řadě i literátovi a dramatikovi. A nemůžeme nechat stranou množství knížek, studií, výzkumů a veřejných vystoupení, i kulturních a uměleckých projektů.

Inak sa bilancuje súkromne a inak verejne. Inú gratuláciu prednesieme v bezpečí vlastného bytu, inú pred očami divákov. A úplne iný žáner je, ak blahoželanie, laudácia, je súčasne žánrom verejným i osobným. Ale toto iné nemôže byť. Priestor verejný je tu zároveň aj priestorom osobným.

Texty venované významným ľuďom pri príležitosti ich životných jubileí sa ľahšie píšu, keď autori osobne poznajú tých, o ktorých píšu. Vtedy netreba nič fabulovať, prikrášľovať alebo nebodaj vymýšľať. Iba si treba dobre zaspomínať a na nič nezabudnúť.

Martinov a môj život sa pretínali v kľúčových okamihoch – v detstve a pri udalostiach spätých s Novembrom 1989. V detstve to bolo o živote na ulici. Naša štvrť ležala na hranici Starého Mesta a periférie, kde bolo kedysi židovské a rómske geto.

S Martinom som sa prvýkrát stretol ako študent (on si to asi nepamätá) koncom osemdesiatych rokov v budove Filozofickej fakulty UK na Šafárikovom námestí v posluchárni na piatom poschodí na seminári organizovanom neortodoxnými sociológmi z Katedry sociológie (pravdepodobne) Ivetou Radičovou, Soňou Szomolányiovou a Vladom Krivým.

Písal sa apríl 1965. Na pôde Vysokoškolského výboru ČSM na Filozofickej fakulte UK sa ako jeho nový člen zoznamujem s o polroka starším poslucháčom Katedry filozofie, pôvabne ráčkujúcim Martinom Bútorom. Dodatočne zisťujeme, že sme obaja približne v rovnakom čase navštevovali strednú školu P. Jilemnického v bratislavskom Starom Meste. Dosť na tom, že naše životné príbehy sa v tej chvíli osudovo pretli a ostávajú pevne do seba zakliesnené už desiatky rokov.

Chýbajúca morálka bola u bývalého premiéra Roberta Fica dlhodobo známa. Reťaz jeho vlád ukončil až Igor Matovič, ktorý chcel do riadenia štátu priniesť novú kultúru. Pri prvej príležitosti však morálnu čistotu odhodil. Prečo elity dlhodobo zlyhávajú?

Ak sa pozrieme na ponovembrovú históriu, pozorujeme, že sa nám nedarí nájsť elity, ktoré by boli nasledovaniahodné. Nie také, ktoré treba slepo a stádovito uctievať, ale také, ktoré možno kriticky a učenlivo skúmať.

Ešte nedávno čitatelia i vtedajšia opozícia médiám tlieskali, keď odhalili, že Danko je plagiátor. Dnes sú kritizované za to, že odhalili identické delikty u členov koalície. Má byť úlohou médií rozlišovať medzi „našimi ľuďmi“ a tými druhými?