Čo je umelá inteligencia? Prečo o nej hovoríme práve dnes a viac než doposiaľ? Ako mení vzorce nášho správania a tiež bezpečnostnú mapu sveta? Máme sa báť umelej inteligencie alebo našej ľudskej povahy? Hovoríme s Michalom Valkom, vedcom v oblasti umelej inteligencie.

Ako vyplýva z našich predchádzajúcich úvah, keď hovoríme o samovláde alebo „tyranii,“ nemusíme ihneď myslieť na totalitné režimy, masový teror a genocídu. Samovlády majú mnoho podôb s rozličnou mierou násilia či svojvôle. A predsa majú ich najmiernejšie aj najhoršie podoby čosi spoločné.

V nadväznosti na tému minulého čísla sa ešte raz vrátime k vzťahu strachu, agresivity, nenávisti a extrémizmu – v rovine politiky, vojny a revolučných hnutí. Vzorec, o ktorom je tu reč, nájdeme nielen za agresívnym správaním štátov.

Povedané jazykom z predmoderných a predvedeckých dôb: znamenia nevyzerajú dobre. Tretiu antidemokratickú „protivlnu“ po „tretej vlne“ svetovej demokratizácie predpovedal zosnulý Samuel P. Huntington na konci minulého storočia. Tá protivlna je dnes skutočnosťou. A silnie.

Môžeme nadviazať na našu minulú úvahu o rozpoznávaní symptómov úpadku slobody a nástupu tyranských, despotických či totalitných režimov. Než však v týchto súvislostiach zameriame sľúbenú pozornosť na klasické (predmoderné) zdroje, ešte sa pristavme pri niekoľkých prípravných poznámkach, aby sme tieto texty dokázali čítať s uspokojivou mierou porozumenia.

Tá vojenská prehliadka v Pekingu vypovedá viac než celé stránky slovných deklarácií a diplomatických floskúl. Tí muži na tribúne, Si Ťin-pching, Putin aj Kim Čong-un, spolu s mnohými ďalšími vrátane Róberta Fica niečo reprezentujú. Čo to je? Odkiaľ sa to vzalo? Najskôr skúsme malú anamnézu.

Musím opakovať tézu o tom, že Rusko bolo doposiaľ vo vedení hybridnej vojny úspešnejšie, než v ozbrojenom boji na ukrajinských frontových líniách. Mohlo sa zmýliť v odhade ukrajinského odhodlania k odporu. Už menej sa však mýlilo v tom, že štáty demokratického západu majú svoje zdroje nejednoty, váhania – a ilúzie.

Celkovo vzaté, nenávisť a agresivita sa nemôžu sťažovať na nedostatok publicity. Hovoriť o strachu je možno menej vychytený námet, aspoň trochu menej, než by si zaslúžil. To, že nenávisť, agresivita a násilie – aj organizované a extrémne násilie – sa napájajú strachom, má významné súvislosti a praktické dôsledky.

Nie, že by v predminulom týždni neboli dôvody na oslavy po skončení bojových operácií v Gaze. Ale na to, aby sa z krehkého prímeria (ktoré ani v tejto chvíli neznamená úplný koniec násilia v danej oblasti) stal skutočný garantovaný mier, nestačí porážka aktuálneho nepriateľa ani podpísanie mierového plánu.

V upútavke Števa Hríba na najnovšie číslo .týždňa padla otázka či sa máme báť zmien, ktoré prináša umelá inteligencia, a vzápätí odpoveď v podobe jednoznačného „Nie“. Nie je prečo obávať sa „ďalšej katastrofy“, čoho podrobnejšie dôvody sa čitateľ dozvie v čísle. Dovolím si tu vysloviť úctivú polemiku v záujme istého objasnenia témy.