V nedeľu boli vo veľkej sále Činohry SND odovzdané Dosky za minulú divadelnú sezónu. Inscenáciou sezóny sa tak stal Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Zaujímavé rozhodnutie.

Slovenský rozhlas oprášil staršiu rozhlasovú dramatizáciu Tolkienovho Pána prsteňov. Režíroval ju Jaro Rihák, napísal Viliam Klimáček, v rokoch 2001 až 2003 ju vysielalo rádio Twist. A bola to veľká vec.

V novej komédii Viliama Klimáčka MUŽI SA MINULI (Dáša, Rút & Sisa) je mnohé naopak. Muži hrajú ženy a Táňa Radeva štyroch mužov.

TREBA VIDIEŤ klaviristu u Štúra aj na lodi; TREBA MAPOVAŤ umenie a propagandu slovenského štátu; TREBA NASERVÍROVAŤ operu v štyroch chodoch; TREBA SA VRÁTIŤ zo salašov do dedín; TREBA SA POZERAŤ V TELKE Z boxera baletným tanečníkom

Inscenácia Sissi (Úteky Alžbety Rakúskej), ktorú v premiére uviedlo minulý týždeň Slovenské národné divadlo, popri známych faktoch prichádza aj s novými informáciami, ktoré rúcajú prevládajúci skreslený pohľad na rakúsku cisárovnú.

Nečakaná smrť Petra Pišťanka spôsobila to, čo smrť výraznej umeleckej osobnosti zvyčajne spôsobí. Zrazu sme si uvedomili jeho veľkosť a prázdne miesto.

„Děkuji ti Pane / za lásku i smrt / děkuji ti Pane / za pořádný mrd“. Pesničkárka Dáša Vokatá musela svojím posledným albumom prekvapiť aj tých, ktorí jej tvorbu poznajú roky. Koho by napadlo, že táto kráľovná českého disentu sa rok-dva po Magorovej smrti vrhne do labutích ľúbostných piesní, ktoré sú také mocné, že si ich ťažko mohla vycucať z prsta. Tie najlepšie pesničky majú jedno: Obrovský dôvod na to, aby vznikli. V tom majú výhodu autori, ktorí sa poctivo životom predierajú, oproti tým, ktorí vedia všetko „ošáliť“. V albume Dva divoký koně Vokatá zúročila celý svoj život umelkyne, ktorú v mladosti vyštvali z ČSSR.

Som ročník 1958, generácia bruselského EXPA, potomok povojnového mieru. A predsa sme sa najčastejšie s chalanmi hrávali na partizánov a všetci sme chceli byť Nemci. Bola to čisto estetická voľba. Držali sme samozrejme „našim“, srdcom sme tí partizáni boli, ale poškuľovali sme po nemeckej disciplíne a po ich dokonale ušitých uniformách, ktoré sme poznali len z filmov, vymývajúcich naše osemročné mozgy.

Tretia inscenácia „slovenskej sezóny” v SND sa vrátila na koniec 9. storočia, presne do chvíle, keď umiera Svätopluk. Jeho duša ešte chvíľu blúdi bláznivým lesom spomienok, snov a obáv.