Petra Zajaca som po prvýkrát stretol na akejsi schôdzi OKS v roku 2002. Ako úplný nováčik v praktickej politike som zaujato počúval debatu Petra s ostatnými „otcami zakladateľmi“ OKS.

Napätie medzi Bielym domom a americkou centrálnou bankou (Fed) nie je novým fenoménom. História si pamätá viacero epizód, keď sa prezidenti pokúšali ohýbať menovú politiku podľa svojich politických potrieb, no len máloktorý z konfliktov bol taký toxický ako ten medzi Donaldom Trumpom a šéfom Fedu Jeromom Powellom.

Musím sa priznať, že naozaj s nádejou sledujem, ako jednotlivé krajiny sveta postupne začínajú zvažovať či dokonca zavádzajú zákaz sociálnych sietí pre detí do 15 rokov. Je to dôležité, je to zásadné, je to presne to, čím by sme sa mali zaoberať aj my.

Túto báseň som venoval Petrovi Zajacovi k jeho sedemdesiatke. Verím, že ani po desiatich rokoch nestratila platnosť.

Miles Davis nebyl jen výjimečný trumpetista. Patřil k hrstce hudebníků, kteří jazz systematicky posouvali – dekádu za dekádou. Od bebopu čtyřicátých let přes chladnou eleganci padesátých, modální revoluci konce dekády až k elektrickému chaosu sedmdesátých let. Jazz u něj nikdy nebyl hotový tvar, ale otevřený proces: Styl jako osud, změna jako metoda.

Žijeme v dobe, keď je znova naša sloboda v stávke. A v dobách kríz sa zvyknú nie náhodou vynárať aj debaty o slobode, ktoré sa nezastavia na hranici politickej náuky. Tie spory sú vlastne staronové. Podobne aj zistenie, že o slobode možno hovoriť zodpovedne, alebo aj o nej bohapusto tárať.

Historik Daniel Rapant sa narodil 17. apríla 1897 v Holíči. Na gymnázium chodil v Skalici, o čosi neskôr ako otec Ján Ďurovič a skôr ako jeho syn Ľubomír. Skalica bola centrom mestského západoslovenského kultúrneho prostredia a práve jazyk mesta, Skalice a Liptovského Mikuláša, spájal západoslovenský a stredoslovenský variant slovenského jazyka.

V kinách je nová dánska komédia o hľadaní vlastnej identity a ukradnutého balíka peňazí. Presne ako predseda: aj on zápasí s tým, kým vlastne je – sociálny demokrat či konzervatívec? Snáď aspoň tuší, kde skončili peniaze.

Jeho cisárske a kráľovské Apoštolské veličenstvo, František Jozef I., z Božej vôle cisár rakúsky, kráľ český a uhorský, lombardský a benátsky, dalmátsky, chorvátsky, slavónsky, haličský, vladimirský a ilýrsky, kráľ jeruzalemský, arcivojvoda rakúsky...

Už pri prvom listovaní v objemnej, bezmála 400-stranovej knihe a po prezretí jej rozsahovo skromných rámcových častí (obsah, krátky úvod i krátka edičná poznámka a ešte kratší text s názvom „Ešte raz sondy“, i nenápadne vložené slovo – meno „Alte“ na úplnom začiatku knihy) máme dojem, že ony (tie rámcové časti) musia „podopierať“ to veľké množstvo textov o slovenskej literatúre, prevažne o próze.