Na tanieri kruh, na kruhu plnka z pudingu a šľahačky. Na nej ďalší kruh z toho istého cesta, ten je však tak čudne zatočený, že pôsobí ako veternicová čiapka. Podľa tvaru ho u nás aj voláme. Veterník.

Ruky dopichané od tŕňov a ústa zmaľované dofialova. O tričkách a nohaviciach s obrovskými fľakmi škoda hovoriť. Keby sme nešli z lesa, ľudia by si mysleli, že sme sa hrali s genciánkou. A pri tom sme len zbierali černice.

Malé smotanové guľôčky. Povaľujú sa vo všeličom možnom, no najväčší zástoj majú v kuchyni Blízkeho východu. Veď kto by nepoznal taký hummus či falafel, kde sú hlavnou zložkou. U nás ešte stále pomerne zabudnutý a obchádzaný cícer.

A už sa to začína. Na poliach po dedinách vidieť zhrbené postavy popri hrčatých vreciach, do ktorých hádžu zemiaky. Obďaleč sa z kôpok suchej trávy ťahá dym. Slnko hreje, no vo vzduchu už cítiť chlad. Ideálny čas povedať si niečo o údení.

Na svete existuje mnoho mýtov o jedlách: čo národ, to srdcervúca príhoda. Ako to už býva, niektoré z nich síce obsahujú nejakú tú štipku pravdy, no zväčša ide o čudné, do hrudí sa bijúce táračky. U nás v tomto smere vynikajú tie o vyprážanom syre.

Kam sa podejú žĺtky z vyfúknutých kraslíc? Ako deti sme sa vypytovali, no všetci dospeláci sa len potuteľne usmievali. Pokynuli babičke a tá ich núkala z domáceho vaječného koňaku.

Veľkú noc si celý svet pri stole uctí podávaním jahňaciny upravenej na tisíc možných spôsobov. Iba v krajine, kde sa to salašmi a ovcami len tak hemží, nie. Prečo?

Naše metropoly kedysi spájala električka, potom ich oddeľovala železná opona. Dnes do Viedne pravidelne jazdia vlaky i autobusy a ak sa zrealizuje bájny hyperloop, táto vzdialenosť sa skráti na osem minút.

Napriek gastronomickému názvu na dielach pútajú pozornosť predovšetkým jeho protagonisti. Nikoho až tak nezaujíma, čo to tí trinásti chlapi okrem chleba a vína vlastne jedia.

Od roku 2003 sa nám v gastrosvete rozmohol jeden nešvár. Zatiaľ čo bežný človek krúti hlavou a prevracia očami, ...