Dvadsaťštyri zastávok MHD v Bratislave je zamorených hustým, zvukovým smogom. Hrá na nich rádio. Štyridsiatky na teplomeri, do šialenstva nechýba veľa. Klinec do rakvy vám zatlčie Marika alebo Jožo. Však viete, ktorí. Mesto v spolupráci s Dopravným podnikom sa rozhodlo zbaviť občanov posledných zvyškov osobnej slobody a na voľnom priestranstve im búši do hláv rádiové splašky.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.

Pomaly sa lúčim so štvrťou, v ktorej som žila takmer dvadsať rokov. Chodím po uliciach, dumám o tom, ako sa za celý ten čas zmenila, a aj keď je nočný život v nej občas vyšinutý a teším sa na život v pokojnejšej štvrti, nedokážem sa odpútať z tohto jej „bordelu“ bez ľútosti. Vždy ma dojímala atmosféra staníc a táto podstaničná „holka“, so svojskou atmosférou malého bratislavského Žižkova okolo budovy YMCA, bola čímsi vysnívaným. Ako keď v jednej poviedke chlapec ušiel k cirkusu a býval v skutočnej maringotke.

Ľudia sa menia. Nie len sami od seba. Sme to, čo robíme, čo žijeme, kam patríme. Darmo mi môže najlepšia kamarátka, ktorú poznám od detstva a ktorá sa presťahovala do solídnej rakúskej dedinky, rozprávať o strašnom škreku strák, ktoré ich budia z košatej koruny stromu za oknom, keď žijem na prízemí v centre, na okolí sú tri hudobné kluby a budia ma bitky, nájazdy skínov a opilci všeobecne. Alebo skôr – už ma ani nebudia.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Hneď po skončení vysokej školy som pracovala ako zamestnankyňa v dvoch súkromných firmách, kde ma to nesmierne bavilo. Síce za minimálny plat, ale všetky odvody som poctivo odvádzala dvadsať rokov. Žiť z minimálnych príjmov nie je vždy zábava, ale keď sa rozhodnete v živote slobodne tvoriť, za tú voľnosť to stojí. Minulé leto som ostala nezamestnaná. Tiež som to privítala s otvorenou náručou, pol roka som žila z podpory a písala vlastnú knihu a onedlho na to som otehotnela. Dar z čistého neba!

U nás doma sa všetko točilo okolo Kozmosu. Časopis Kozmos je astronomický časopis, ktorému šéfovala naša mama. Nebola v strane, a tak namiesto „šéfredaktorka“ stálo v tiráži: „poverená vedením redakcie“. Taký bol socík osemdesiatych rokov: Malátny voči vnútornému nepriateľovi. Zato u nás doma to žilo. Keď bolo po uzávierke, rozkladali sa stránky s predtlačeným časopisom na koberci v obývačke a mama sa obracala k ujovi Lackovičovi, technickému redaktorovi a rodinnému kamarátovi: „Milanko, a nie je tá obloha priveľmi sivá?“

Na tehotenstve je najfascinujúcejšie, že vás úplne presahuje. Vlastne s ním vaša osoba ani nemá veľa spoločného. Na vlastnej koži pozorujete zázrak, ktorý tu vôbec nie je vašou zásluhou. (Ak nerátame akt splodenia – ale aj to je filozoficky vzaté – sporné – jedna zaslúžilá gynekologička mi povedala, že ona si už po celej svojej gynekologickej praxi myslí jedine to, že deti sa samy rozhodnú, kedy prídu.) Vlak evolúcie.

Zápas o U. S. Steel U. S. Steel zatiaľ zrejme zostáva v Košiciach. Ako potenciálni kupci košickej huty sa skloňovali najmä dve spoločnosti: ruský Evraz a ukrajinský Metinvest. No podľa medializovaných informácií zo zákulisia sa ich majitelia nedohodli s Američanmi na cene. S U. S. Steel rokujú o zotrvaní na Slovensku aj ministri vlády Roberta Fica.

Nie je pravda, že všetko je len v ľuďoch. Aj systém napomáha. Na Slovensku je pekným systémovým zvykom trestať vopred. Za niečo, čo ste ešte vôbec nespravili, ale mohli by ste! Napríklad je nemysliteľné nastúpiť do prázdnej električky s korčuľami na nohách. Také niečo si vodič, bývalý BEUS-ák a pupok sveta, nenechá ujsť. Pomalinky prejde z prvého vozňa až k vám a zgustne si na vás ako na najväčšom zločincovi. Na Slovensku strážca zákona predchádza zločinnosti skôr, než k nej dôjde. Preto tu skoro žiadne zločiny nemáme.