Ľudia sa menia. Nie len sami od seba. Sme to, čo robíme, čo žijeme, kam patríme. Darmo mi môže najlepšia kamarátka, ktorú poznám od detstva a ktorá sa presťahovala do solídnej rakúskej dedinky, rozprávať o strašnom škreku strák, ktoré ich budia z košatej koruny stromu za oknom, keď žijem na prízemí v centre, na okolí sú tri hudobné kluby a budia ma bitky, nájazdy skínov a opilci všeobecne. Alebo skôr – už ma ani nebudia.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Hneď po skončení vysokej školy som pracovala ako zamestnankyňa v dvoch súkromných firmách, kde ma to nesmierne bavilo. Síce za minimálny plat, ale všetky odvody som poctivo odvádzala dvadsať rokov. Žiť z minimálnych príjmov nie je vždy zábava, ale keď sa rozhodnete v živote slobodne tvoriť, za tú voľnosť to stojí. Minulé leto som ostala nezamestnaná. Tiež som to privítala s otvorenou náručou, pol roka som žila z podpory a písala vlastnú knihu a onedlho na to som otehotnela. Dar z čistého neba!

U nás doma sa všetko točilo okolo Kozmosu. Časopis Kozmos je astronomický časopis, ktorému šéfovala naša mama. Nebola v strane, a tak namiesto „šéfredaktorka“ stálo v tiráži: „poverená vedením redakcie“. Taký bol socík osemdesiatych rokov: Malátny voči vnútornému nepriateľovi. Zato u nás doma to žilo. Keď bolo po uzávierke, rozkladali sa stránky s predtlačeným časopisom na koberci v obývačke a mama sa obracala k ujovi Lackovičovi, technickému redaktorovi a rodinnému kamarátovi: „Milanko, a nie je tá obloha priveľmi sivá?“

Na tehotenstve je najfascinujúcejšie, že vás úplne presahuje. Vlastne s ním vaša osoba ani nemá veľa spoločného. Na vlastnej koži pozorujete zázrak, ktorý tu vôbec nie je vašou zásluhou. (Ak nerátame akt splodenia – ale aj to je filozoficky vzaté – sporné – jedna zaslúžilá gynekologička mi povedala, že ona si už po celej svojej gynekologickej praxi myslí jedine to, že deti sa samy rozhodnú, kedy prídu.) Vlak evolúcie.

Zápas o U. S. Steel U. S. Steel zatiaľ zrejme zostáva v Košiciach. Ako potenciálni kupci košickej huty sa skloňovali najmä dve spoločnosti: ruský Evraz a ukrajinský Metinvest. No podľa medializovaných informácií zo zákulisia sa ich majitelia nedohodli s Američanmi na cene. S U. S. Steel rokujú o zotrvaní na Slovensku aj ministri vlády Roberta Fica.

Nie je pravda, že všetko je len v ľuďoch. Aj systém napomáha. Na Slovensku je pekným systémovým zvykom trestať vopred. Za niečo, čo ste ešte vôbec nespravili, ale mohli by ste! Napríklad je nemysliteľné nastúpiť do prázdnej električky s korčuľami na nohách. Také niečo si vodič, bývalý BEUS-ák a pupok sveta, nenechá ujsť. Pomalinky prejde z prvého vozňa až k vám a zgustne si na vás ako na najväčšom zločincovi. Na Slovensku strážca zákona predchádza zločinnosti skôr, než k nej dôjde. Preto tu skoro žiadne zločiny nemáme.

Po zhliadnutí dych vyrážajúceho filmu Kauza Cervanová mi už pár dní chodí po rozume jedna vec: Ako sa k tejto kauze postaví tá časť súdnictva, ktorá odmieta Harabina a jeho klanové praktiky? A zaujme vôbec nejaký zásadný postoj? Toto by ma zaujímalo viac ako čokoľvek iné.

O tehotenstve sa počas života dozviete mnoho, ale nikde sa nespomína, že sa s ním spájajú ohromné, hollywoodsky výpravné sny. Tehotná žena sníva ako decko v horúčke. Raz sú to slnkom prežiarené idylické pláne, kde sa preháňa dávno mŕtvy chrt s tým súčasným bastardom, čo práve hlasno chrápe pri nohách postele. Vynárajú sa dávni kamaráti. Potom hráte novú divadelnú postavu. Je to Karin, čašníčka. Sústredíte sa. Karin stojí za barom. Zákazník sa pýta: „Slečna, aký je rozdiel medzi týmito päťkorunovými pagáčmi a tými dvojkorunovými?“

Zomrela nám teta. Posledný mohykán našej talianskoslovenskej famílie zomrel úplne nečakane a poviem vám – štýlovo. Katka Fabini zomrela tak, ako žila. Frajersky. Keby žila ďalej, bola by na to aj patrične hrdá.