Únava z demokracie. Diktát konzumu. Zlyhanie reálneho kapitalizmu. Prehnané ilúzie. Spojenia, ktorým nerozumiem, už vôbec nie v súvislosti s Nežnou revolúciou. Nie som unavený z demokracie, som z nej nadšený.

„Život je úzky most, no ty sa nesmieš báť,” spieval rabín Zev Stiefel v nedeľu ráno a uviedol tým bohoslužbu, ktorou sa skončil jeden z dvoch najsilnejších ročníkov festivalu Bažant Pohoda.

Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala má u mňa výsadné postavenie. Keď sme boli ešte malí a tatko nás vodil po koncertoch vážnej hudby, moc ma to nebavilo. Prečkať čas nám pomáhali rôzne tajné pantomimické stvárňovania počúvaného, v čom bol veľmajster môj brat Marián, zvlášť obľuboval akordeonistky.

Hip-hopu som sa nevenoval riadne dlho. Myslel som si, že ma v ňom už nič neprekvapí, potvrdením bola aj výnimka v podobe Beneho a jeho projektov, ktoré sú všetky zaujímavé, dobré, osobité a majú v sebe nejaký zvláštny spodný prúd, ktorý sa nedá celkom uchopiť, a to sa mi na ňom páči.

Bratislava, vzpínajúca sa odjakživa HZDS i Smeru, je rituálne osedlaná starým Slovákom Svätoplukom.

Začala sa každoročná International live music conference v Londýne. A ako vždy, hneď riadnymi dopletencami. Na úvod sme sa pochválili, aký sme dôležitý priemysel. Čísla ohurujú. Príjem sa zvyšuje. Ceny lístkov tiež. Honoráre umelcov astronomicky. Obrovské zamyslenie, prečo nie je hudba dotovaná, keď je taká dôležitá. Príklad – film.

Sedenie, alebo státie? Keď som bol mladší, tak koncerty na státie takmer neexistovali, lebo neexistovali kluby. Väčšinou sa hralo v kinosálach, kulturákoch a podobne.

Na strednej škole sme sa hrali na štáty. Ja so susedom Orechom sme boli Kanada. Gešo s Maskom boli Švédi. Orech, Gešo a ja sme boli v trojici Paraguaj. Kanada mi bola sympatická odmalička, často práve táto krajina vyhrávala aj moje sólo hry, myslím, že doteraz drží rekordy minimálne v hre valcobedmintonu či žonglopingpongu.

Dobré načasovanie je umenie. Vedia to mnohí. Umelci, športovci, politici. Podľa ministra vnútra to nevedeli organizátori Dúhového pochodu v Bratislave. Nepočul som, že by pre neho bol problém v hádzaní kameňov a všeličoho iného extrémistami ani v tom, že sa pochod napokon nekonal.

Toto je drsný príbeh z Petržalky. Máme v tejto nechvalne známej mestskej časti kanceláriu. Tmavá noc, asi dve hodiny po polnoci. Idem domov, bolo to v čase krátko pred festivalom, keď bežne pracujeme hlboko do noci. Mimochodom, dnes som si začal len tak spievať pieseň práce, zistil som, že ten text viem stále naspamäť, dobre ho do mňa natlačili...