Žijeme v čudnom čase. Z jednej strany sa ozývajú apokalyptické reči o konci slobodného sveta, z druhej samochvála, že žijeme v najlepšom z možných svetov. Pre človeka, ktorého najvyššou hodnotou je ľudská sloboda, je ponovembrový čas tak či tak vyvrcholením slovenských dejín, aj keď vie, že dnešné Slovensko nie je najlepším z možných svetov. Nie sme rozdielnou, ale rozdelenou spoločnosťou, nie sme spoločnosťou práva, ale bezprávia, ešte stále ostávajú niektorí z nás za dverami, uzavretí múrom a ohradení plotom, spoločnú budúcnosť ešte stále predurčujú naše odlišné minulosti.

Ukrajina je ako vo vývojke. Jej fotografia už má kontúry, aj keď je obraz ešte nejasný. Niektoré veci však už možno povedať s istotou. Na Ukrajine sa odohráva najväčší agresívny zásah do suverenity štátu za posledné štvrťstoročie a pokus o radikálnu zmenu povojnovej geopolitiky. Rusko sa vydalo na dráhu revizionizmu, ktorý nemá časové ohraničenie. Pod hlavičkou Nového Ruska siaha do obdobia Kataríny Veľkej, ale aj do čias Kyjevskej Rusi. Na rozdiel od nemeckého revizionizmu, ktorý bol územným výsledkom porážky v prvej svetovej vojne, dnešný ruský revizionizmus je výsledkom vnútornej implózie komunistického systému, ktorého dôsledkom bol aj rozpad Sovietskeho zväzu a vznik Ruska po Janajevovom pokuse o puč v auguste 1991.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Doba po augustovej okupácii 1968 bola časom beznádeje. Normalizácie, stagnácie a neviery v možnosť zmeny. November 1989 väčšinu zaskočil a jedno z jeho kľúčových posolstiev, že zmena je možná, už vybledlo a čoraz hlasnejšie počuť slová, že sa nedá nič zmeniť. Mnohí sa chystajú na dlhé prezimovanie v kožuchu dnešnej moci. Iní zhodili ponovembrové mimikry a už sa zase sa verejne hlásia k svojim pôvodným presvedčeniam a bratstvám. Niektorí presmerovali svoju nenávisť zo Židov a Maďarov na Rómov.

Keď sa pol hodinu pred oficiálnym vyhlásením snažil stály tajomník Švédskej akadémie Peter Englund pani Alice Munro oznámiť, že získala Nobelovu cenu za literatúru, dovolal sa len na odkazovač. Spisovateľka pokojne spala.

Politika Ficovho Smeru je založená na dedičstve komunistickej disciplíny a poslušnosti, a nemyslím to ironicky ani pejoratívne. Nesocialistická politika nemôže byť z povahy veci založená na poslušnosti, ale na slušnosti. Výsledok prvého kola spočíval v nádeji na slušného prezidenta, ale celkom neočakávane aj v znovuzrodení šance na slušnú politiku. Táto šanca dostala v druhom kole riadne zaucho.

Čo sa po novembri 1989 podarilo, a čo nie? Bolo to ako na hojdačke. November 1989 sa stal časom nádeje. Do roka 1998 sa Slovensko zmenilo na čiernu dieru strednej Európy, v roku 2006 sa zase zdalo, že je európskou successtory. No už v roku 2013 odmietajú apokalyptickí intelektuáli celý ponovembrový vývin a označujú slobodný režim za rovnako totalitný ako komunistický. Pritom Slovensko nemalo nikdy v dejinách takú vysokú mieru slobôd a nebolo nikdy geopoliticky ukotvené v takom bezpečnom a prosperujúcom priestore ako dnes.

Patrí medzi najrozšírenejšie potraviny na svete a všetkým chutí nadmieru. Či už v Južnej Ázii, na Blízkom Východe alebo v Strednej Amerike. Nikde na ňu nedajú dopustiť a majú na jej prípravu množstvo receptov. Šošovica je, skrátka, základ.