Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik je neužitočný, Úrad špeciálnej prokuratúry je neúčinný v boji proti korupcii. Tvrdí to nezaradený poslanec Národnej rady Miroslav Beblavý pôsobiaci v mimoparlamentnej strane Spolu. Na stredajšej tlačovej konferencii vyzval Kováčika na odchod z funkcie.

Nemyslí si, že jeho strana je v kríze a verí, že vo voľbách nakoniec predsa len uspeje. Na to, či by išiel do vlády so Smerom a SNS alebo radšej so stranami súčasnej opozície odmietol odpovedať.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Pred piatimi rokmi sa na Bratislavskom hrade stretli signatári a sympatizanti iniciatívy Verejnosť za verejnoprávnosť, aby protestovali proti situácii v Slovenskej televízii, ktorú vtedy riadil Richard Rybníček. Dnes na jej čele stojí Štefan Nižňanský a z vtedajších nespokojencov neprotestuje nikto.

Začala sa prestupová sezóna. Výmeny sú zaujímavé, prekvapujúce, niektoré vyrážajú dych. Tie tri, ktoré mám na mysli, posilnia nový tím. A všetky sú prejavom slobody. Ale myslím, že sa celkom nepodarili.

Za ich odvahu a hudbu by im mali postaviť sochu, no je jasné, že to by bola posledná vec, ktorú by Plastici chceli. Dnes sú symbolom odporu proti komunizmu, no ich misia pokračuje do dnešných dní. Je skvelé, že aj po smrti ich hlavného speváka a skladateľa Milana Mejlu Hlavsu sa kapela rozhodla pokračovať ďalej a napriek všetkým pochybovačom a odporcom (aj dnes žijú ľudia, ktorí by ich radi zakázali), to robí stále dobre. Dôkazom toho je ich najnovší album Maska za maskou, ktorý vyšiel v januári. O súčasných The Plastic People Of The Universe sme sa porozprávali s Vratislavom Brabencom, jedným z pôvodných členov tejto slávnej undergroundovej kapely.

“Potrebujem ustavične niečo robiť, vyvíjať nejakú činnosť, som spokojný iba vo chvíľach, keď o niečo zápasím. Vždy som mal rád boj, vždy som rád prijímal výzvy,” tvrdil o sebe Paul Newman. V piatok 25. septembra jeden veľký boj dobojoval. Síce pri tom zomrel, ale jeho život nasvedčuje, že neprehral.

Od tejto chvíle sa mi zdalo, že som sa ocitol v hre, ktorej režiséra nepoznám. V priebehu niekoľkých dní sa totiž stalo príliš veľa vecí, ktoré spolu veľmi úzko súviseli. V Trnave prebehlo stretnutie niektorých predstaviteľov VPN, ktoré spochybnilo legitimitu vrcholných orgánov i predstaviteľov, v Prahe prebehla výrazná zmena Občianskeho fóra (iniciatívu prevzala tzv. pravicovo-demokratická platforma a predsedom OF sa stal Václav Klaus), slovenská vláda predložila bez predbežných konzultácií s koaličnými partnermi návrhy deľby kompetencií medzi národnými republikami a federálom, premiér Mečiar odvolal ministra vnútra za KDH (čím napätie v koalícii prekročilo prahovú hodnotu), noviny denne prinášali informácie o chystaných demonštráciách pred budovou Slovenskej národnej rady a články o celonárodnej podpore matičnej verzie jazykového zákona (čím sa poslanci parlamentu dostali pod nevídaný psychický tlak). V rozhlase i televízii sa vyvolával dojem, že VPN je v tejto chvíli akýmsi protinárodným politickým zoskupením s neslýchanou mocou presadiť čosi proti vôli celého národa. V tom istom čase sa vyprázdnili obchody a sociálny nepokoj, neistota a strach sa stali spolupútnikmi každodenného života radových občanov. Z dôveryhodných prameňov som sa dozvedel, že na nacionalistickej báze vznikajú ozbrojené skupiny, zdvihla sa vlna antisemitizmu. V nejednej hlave sa v tých dňoch premietali nostalgické spomienky na „sladké časy totality“, keď človek presne vedel, čo ho čaká zajtra a o desať rokov.

Meno Václava Vaška je na Slovensku v podstate neznáme. Neprávom. Vaško bol po matke rodený Slovák, katolík, narodený vo Zvolene, ktorý vyrástol v Banskej Bystrici a študoval v Bratislave. Autor viacerých kníh, článkov, ktorý svojím životom stelesňoval všetko, na čo možno byť z krvavého 20. storočia hrdý. Hoci v bratislavskej Univerzitnej knižnici od Vaška nájdete iba dva tituly (a ich zapožičanie je možné iba prezenčne), tento významný Slovák toho napísal podstatne viac. Krátko po revolúcii v roku 1990 vydal v nakladateľstve Zvon, ktoré sám založil a viedol, dvojzväzkovú kroniku katolíckej cirkvi v povojnovom Československu Neumlčená. Asi na 500 stranách textu sa venuje slovenskému aj českému katolicizmu, hodnotí vývoj a režim slovenského štátu či vplyv vatikánskej diplomacie. K téme sa neskôr vráti. V roku 1994 vychádza Kardinál Tomášek, pohľad na život a dielo významného pražského kardinála napísané s ďalšími autormi a v Bratislave v slovenskom preklade knižka o Tomislavovi Kolakovičovi. Vaška podľa jeho vlastných slov okrem rodičov nikto iný neovplyvnil viac než Kolakovič, a to nielen po duchovnej stránke. Písal o tom aj v českých Teologických textoch a naposledy, pri 100. výročí narodenia Kolakoviča, aj v slovenskej revue Impulz (3/2006). V roku 2007 vydal u Karmelitánov útlu brožúru Likvidace řeckokatolícke církve, venovanú rekonštrukcii pokusu o likvidáciu tejto cirkvi, jeho opus magnum je však nedokončená séria Dům na skále, vydávaná postupne v rokoch 2004, 2007 a 2008. Podtituly jednotlivých dielov znejú Církev zkoušená, Církev bojující a Církev věznená a historicky pokrývajú opäť obdobie 1945─1960. Štvrtý, rozpísaný diel o dejinách cirkvi v Československu, zostal nedokončený. Čitateľsky najpútavejšou knihou sú pravdepodobne pamäti Ne vším jsem byl rád (1999, 2001). Mottom knihy je priliehavý žalm, ktorý znie v českom preklade krajšie ako v slovenskom: „Pojďte, slyšte, všichni bohabojní, chci vyprávět, co prokázal Bůh mé duši“ (Ž 66,16). Vaškov životopis, ako to napísali už mnohí, sa číta ako triler. Tento muž, ktorý prežil mnoho osobných tragédií, stál na správnej strane dejín a bojoval proti obidvom totalitám, polámanému krížu nemeckého nacizmu aj boľševickému kosáku a kladivu. Takých postáv v slovenských dejinách nemáme veľa. Vaškov život má však vďaka pôsobeniu na veľvyslanectve v Moskve aj medzinárodný rozmer, ktorý sa podpísal na rozdelení rodiny, vynútenom odlúčení, polovičnom rozvode a opätovnom obnovení manželského sľubu po páde komunizmu. Bude zaujímavé, či sa tomuto zabudnutému Slovákovi dostane u nás zaslúženej úcty aspoň in memoriam.

Marek Huňát, alias Mardoša, basgitarista a skákajúci živel skupiny Tata bojs. Keď sme pár hodín pred ich koncertom na festival Zimný Žákovic Open sedeli v kaviarni a rozprávali sa o najnovšom projekte Tata bojs a o tom, čo sa v kapele zmenilo za 20 rokov jej existencie, Mardoša vyzeral, ako keby práve toto robil v tejto chvíli najradšej.