S Ľubošom Pástorom, profesorom finančnej ekonómie na University of Chicago, sme sa zhovárali o Grécku, nevýhodách fiškálnej únie a o možnostiach záchrany eurozóny.

Portugalci sa budú spoliehať na Ronalda, Francúzi na Ribéryho a Španieli tradične na Xaviho. Naši susedia spoza rieky Moravy sa na futbalových Majstrovstvách Európy, ktoré sa začali koncom minulého týždňa v Poľsku a Ukrajine, môžu spoľahnúť na brankára Petra Čecha. A to na viac ako sto percent.

Dovoľme si na úvod zveličenie: Sasha Baron Cohen ako plukovník Aladeen vo filme Diktátor prišiel do kín v čase, keď naša nová vláda rozmetala (korektnejšie povedané rozčlenila) agendu ľudských práv medzi tri rezorty.

Není divu, že po téměř apokalyptickém dvacátém století se i v Česku zvedá nostalgická vlna po starém Rakousku. Ovšem v prostředí postmoderního relativismu, názorového rovnostářství, ztráty kolektivní autority a dnes už malého zájmu „o smysl českých dějin,“ jde většinou jen o žabomyší války na stránkách vadnoucích českých listů či v odpadním koši mnoha stránek internetových.

Aj tí voliči nesocialistického presvedčenia, ktorí nikdy nedali hlas SDKÚ, alebo ju dokonca z rôznych dôvodov považovali vždy za stranu pre seba nevoliteľnú, by mali držať palce, aby jej pokus, začať novú éru, dopadol dobre. Nejde totiž primárne o SDKÚ ani o pocit satisfakcie za krivdy a prečiny minulosti, ale o  slovenskú politickú scénu. Nič iné než to, čo dnes tvorí parlamentnú opozíciu, nezostane na výber nevoličovi Smeru ani o štyri roky. Teda, veľmi pravdepodobne, nech Lipšic odpustí.

Od programových vyhlásení vlád (PVV) sa neočakáva akási figurálna kresba toho, čo chcú nasledujúce štyri roky presne urobiť. Sú to formálne dokumenty, ktoré v bližších detailoch rozpisujú či kombinujú (ak ide o koalíciu) akurát hlavné priority do tej miery, aby verejnosť dostala posolstvo, že vládna garnitúra bude robiť to, čo sľúbila.

Ak s programom vlády nesúhlasím, poviem, že s ním nesúhlasím a nie, že ho nevidím. Takto politicky, ale v dobrom, by som na úvod rád povzbudil našich pravicových priateľov, v opozícii aj v médiách, na pripravenosť na skutočnú hodnotovú diskusiu o programe vlády SR.

V skutočnosti je to kľukatý príbeh s vrcholmi a smutným koncom. Vďaka pôsobeniu v štyroch vládach tu 20 rokov symbolizoval reformy, kompetentnosť a zdravý rozum v ekonomike. Ako 51-ročný odchádza z najvyššej politiky takmer bez možnosti návratu.

Po voľbách sa verejná diskusia točí okolo otázky, či sa Smer zmenil, alebo to iba hrá. Prevažuje pozitívna odpoveď. Prílišný strach z vlády jednej strany a potreba nádeje akosi zastiera zrak.

Prezidentské voľby sú ešte ďaleko, ale pred Robertom Ficom sa črtá problém. Chýba mu totiž kandidát. A čas hrá proti nemu.