Vchádzame do šapitó, livrejovaný pikolík nás uvádza na miesto. Je ich tu takých niekoľko. Pikolíci uvádzači. Pani predáva pukance, iná pani cukrovú vatu a ďalšia je v bufete. Som ohromený, pôvodne som prišiel iba ako rodičovský sprievod, ale dostali ma. Svetlá, laserová šou, hudba, manéž obstavaná klietkou, začína sa vystúpenie šeliem.

Osemdesiaty šiesty ročník Oscarov, povinné korzovanie po červenom koberci, fakt veľká sála plná fakt slávnych hercov, režisérov, scenáristov, kameramanov, a tak ďalej. Vyhrali filmy a tvorcovia, čo mali vyhrať, a iní zase nevyhrali a bolo to presne také, ako to má byť. Aj politicky korektné na správnych miestach, aj odvážne, aj patetické, aj prekvapivé z oboch strán, aj milo, aj nemilo, jednoducho Oscary, najdôležitejšie, najrešpektovanejšie filmové ceny. Neprajníci by mohli na Hollywood, samozrejme, brýzgať, aj keď cenu za najlepší cudzojazyčný film si odniesol Paolo Sorrentino za Veľkú nádheru, film asi s najvýstižnejším názvom za posledných dvadsať rokov, ale to už akosi patrí k Oscarovému folklóru. Kto chce psa, palicu si nájde.

Posledné dva týždne pripomínajú foyery slovenských multiplexov kiná počas Letného filmového festivalu pracujúcich v rokov osemdesiatych. Plné kino, ľudia, čo neboli v kine dvadsať rokov, sa čudujú sa novým pomerom, dráždia ich predražené pukance, príliš hlasný zvuk v sále, trailery na samé americké braky. Veru, takú inváziu slovenské kiná nezažili, odkedy do nich na púť vyrazili zástupy veriacich pozrieť sa, ako Mel Gibson umučí Jamesa Caviezela predstierajúceho, že je Kristus.

Čítať Slavoja Žižeka je znepokojujúce. Človek nesúhlasí, dokonca sa mu akosi fundamentálne bridí, čo Žižek tvrdí, aj to, z akých ideologických a filozofických pozícií to vyrastá, ale to je tak všetko, čo sa s tým dá robiť. Lebo pustiť sa so Žižekom do odborne relevantnej polemiky je problém. Niežeby sa to nedalo, len človek musí byť podobne zdatný. Vzdelaný, bystrý a asi aj sebavedomý, či priamo drzý, neviem nájsť iné, vhodnejšie slovo.

Tráviť Silvester, teda programovo najzábavnejší, najveselší, najoslavovanejší deň roka pri televíznej obrazovke môže byť výrazom číreho zúfalstva. Rovnako však môže ísť o výsostne racionálne rozhodnutie, akýsi osobný akt vzbury, ktorým jedinec dáva najavo, že všeobecné silvestrovské veselie sa ho netýka. Niet veľmi čo oslavovať.

Tak som si kúpil autíčko na diaľkové ovládanie. Už som jedno mal, pred vyše tridsiatimi rokmi, fakt drahý dar, asi z Tuzexu, neprežilo ani prvú jazdu, na konci chodby som neskoro zareagoval, dvere do pivnice neboli zatvorené, zrútilo sa zo schodov a rozbilo sa na márne kúsky. Až mi je trápne napísať, že išlo o jeden z najtraumatizujúcejších zážitkov z detstva. Ale dvere do pivnice už som potom nenechal nikdy otvorené.

Všetci v bande sme chceli byť Sandokanom. Vzhľadom na prirodzenú hierarchiu sa to nedalo, takže niekto bol Yanezom De Gomera, iný Sambigliongom a na ďalšie mená si nepamätám. Akurát na lady Mariannu, ale s dievčatami sme sa príliš nehrávali.

Tak nám vypukla štvrtá sezóna Hry o tróny. Zima síce stále neprišla, ale už je zasa o kúsok bližšie. Štatistiky nepustia, dívajú sa aj ľudia, do ktorých by to nikto nepovedal. A najkrajšie na tom je, že pred troma rokmi by to o sebe nepovedali ani oni sami. Fantasy seriál podľa zatiaľ nedokončenej ságy žijúceho klasika, ktorého meno v roku 2011 poznal len relatívne úzky okruh žánrových čitateľov? Neexistuje, nikdy v živote!

Retro je mocná zbraň. V popkultúre jedna z najmocnejších. Čím temnejšia a beznádejnejšia sa nám zdá budúcnosť, tým radšej sa obraciame do minulosti. A podľa dlhotrvajúcej renesancie retra akoby už nás ani nič dobré nečakalo. Len temné zajtrajšky, v perspektíve ktorých nám nezostáva nič iné, len prepadnúť trudnomyseľnosti. Alebo sa obrátiť k svetlým včerajškom. Mýtus zlatého veku v praxi podmienený spomienkovým optimizmom.

Spisovatelia, tí slávnejší a zväčša mŕtvi, sa pomerne často stávajú hlavnými postavami v románoch a poviedkach iných spisovateľov, zväčša menej slávnych a živých. Niekedy preto, že žili natoľko inšpiratívne a zaujímavé životy, že by bolo priam škoda beletristicky ich nespracovať, inokedy preto, že síce takéto životy nežili, ale mohli by. Takéto romány a poviedky sú vtedy dobré, ak čitateľovi viac dávajú, ako od neho chcú. Je, samozrejme, fajn, ak sa čitateľ orientuje v intertextovej sieti, ak vie, na čo, kedy a prečo autor odkazuje, zároveň ale nesmie byť prekážkou, ak to čitateľ nevie.