Na tekvicovej polievke nie je nič zvláštne, ak to, samozrejme, nie je tá tekvicová polievka, o ktorej píše John Steinbeck v Na východ od raja. Celá tekvica v hrnci, len s odrezaným vrškom, do nej celé kurča, huby, zázvor, pór, zaklapnúť vršok, variť aj dva dni. Ochutnal by som. Alebo dusené fazule po mexicky Williama Saroyana z Oci, tebe preskočilo. Aby sme boli presní, 99 malých červených fazúľ. Či sú naozaj dobré, by sme zistili až po ochutnaní, rovnako ako hlavný hrdina.

Dňa 8. júna 2014 uplynulo 30 rokov od premiéry Krotiteľov duchov – filmu, ktorý sa sám od seba stal popkultúrnou inštitúciou až folklórom. Ľudia si ho pamätajú. Nie nevyhnutne ortodoxní fanúšikovia či pamätníci, aj ľudia podstatne mladší.

Realizmu, zdá sa, definitívne odzvonilo. Keď sa človek len tak naslepo vyberie do multiplexu a netúži po žiadnom fantastickom ozvláštnení, môže mať vyslovene problém. Jednak nežánrový film vlastne ani nenájde, jednak v dobrej polovici aktuálne uvádzaných filmov narazí na čosi, čo je buď sci fi, alebo fantasy, alebo rovno podľa komiksu, a to akoby bolo oboje. Aj sci fi, aj fantasy, aj za vlasy pritiahnuté, čo si budeme hovoriť, normálny mainstreamový pop.

Vchádzame do šapitó, livrejovaný pikolík nás uvádza na miesto. Je ich tu takých niekoľko. Pikolíci uvádzači. Pani predáva pukance, iná pani cukrovú vatu a ďalšia je v bufete. Som ohromený, pôvodne som prišiel iba ako rodičovský sprievod, ale dostali ma. Svetlá, laserová šou, hudba, manéž obstavaná klietkou, začína sa vystúpenie šeliem.

Osemdesiaty šiesty ročník Oscarov, povinné korzovanie po červenom koberci, fakt veľká sála plná fakt slávnych hercov, režisérov, scenáristov, kameramanov, a tak ďalej. Vyhrali filmy a tvorcovia, čo mali vyhrať, a iní zase nevyhrali a bolo to presne také, ako to má byť. Aj politicky korektné na správnych miestach, aj odvážne, aj patetické, aj prekvapivé z oboch strán, aj milo, aj nemilo, jednoducho Oscary, najdôležitejšie, najrešpektovanejšie filmové ceny. Neprajníci by mohli na Hollywood, samozrejme, brýzgať, aj keď cenu za najlepší cudzojazyčný film si odniesol Paolo Sorrentino za Veľkú nádheru, film asi s najvýstižnejším názvom za posledných dvadsať rokov, ale to už akosi patrí k Oscarovému folklóru. Kto chce psa, palicu si nájde.

Posledné dva týždne pripomínajú foyery slovenských multiplexov kiná počas Letného filmového festivalu pracujúcich v rokov osemdesiatych. Plné kino, ľudia, čo neboli v kine dvadsať rokov, sa čudujú sa novým pomerom, dráždia ich predražené pukance, príliš hlasný zvuk v sále, trailery na samé americké braky. Veru, takú inváziu slovenské kiná nezažili, odkedy do nich na púť vyrazili zástupy veriacich pozrieť sa, ako Mel Gibson umučí Jamesa Caviezela predstierajúceho, že je Kristus.

Čítať Slavoja Žižeka je znepokojujúce. Človek nesúhlasí, dokonca sa mu akosi fundamentálne bridí, čo Žižek tvrdí, aj to, z akých ideologických a filozofických pozícií to vyrastá, ale to je tak všetko, čo sa s tým dá robiť. Lebo pustiť sa so Žižekom do odborne relevantnej polemiky je problém. Niežeby sa to nedalo, len človek musí byť podobne zdatný. Vzdelaný, bystrý a asi aj sebavedomý, či priamo drzý, neviem nájsť iné, vhodnejšie slovo.

Tráviť Silvester, teda programovo najzábavnejší, najveselší, najoslavovanejší deň roka pri televíznej obrazovke môže byť výrazom číreho zúfalstva. Rovnako však môže ísť o výsostne racionálne rozhodnutie, akýsi osobný akt vzbury, ktorým jedinec dáva najavo, že všeobecné silvestrovské veselie sa ho netýka. Niet veľmi čo oslavovať.

Tak som si kúpil autíčko na diaľkové ovládanie. Už som jedno mal, pred vyše tridsiatimi rokmi, fakt drahý dar, asi z Tuzexu, neprežilo ani prvú jazdu, na konci chodby som neskoro zareagoval, dvere do pivnice neboli zatvorené, zrútilo sa zo schodov a rozbilo sa na márne kúsky. Až mi je trápne napísať, že išlo o jeden z najtraumatizujúcejších zážitkov z detstva. Ale dvere do pivnice už som potom nenechal nikdy otvorené.