V utorok 24. septembra bude slávnostne vyhlásený držiteľ či držiteľka Ceny Anasoft litera za rok 2012. Už osem rokov sú táto cena, jej finálový shortlist a konečný víťaz dobrým zrkadlom pôvodnej slovenskej literatúry. Čo v ňom vidíme tento rok?

Slovensko je krásna krajina. Slováci sú dobrí ľudia. Hej. Ako hovorí môj kamarát, nie je nič horšie ako dobrý človek. Presne. Nič to neznamená. Slováci sú nevychovaní. Beznádejne nevychovaný národ. Priemerný Slovák je vzbúrený sluha. Krásne to vidno na čašníkoch. Slovenský čašník, prototyp vzbúreného sluhu, nenávidí každého hosťa. Za chrbtom by mu najradšej podrezal hrdlo. Ale musí mu doniesť kávičku s mliečkom. Ide ho poraziť od zlosti. Nemá však ani štipku hrdosti, nepostaví vlastný podnik, nikdy neopustí sluhovskú pozíciu. Po zem sa skloní pred akoukoľvek mocou.

„Máme najhlúpejšieho prezidenta na svete. Žiadna banánová republika na tejto zemeguli nemá za prezidenta takého hlupáka,“ hovorí z nemocničnej postele pľúcneho oddelenia môj kamarát, chrapľavo sa zarehoce a potiahne si z elektronickej cigary, nad ktorou personál nemocnice empaticky prižmuruje oči, pretože kamarát je legenda – okrem iného aj tabaková.

Nie je nič nechutnejšie, ako keď sa z človeka stane funkcionár. Funkcionár čohokoľvek. Bárs aj pouličnej poézie. Úplne chápem Pavla Vilikovského, ktorý na krste svojej šestnástej, vlastnoručne a vlastným životom napísanej knihy o svojom písaní hovorí ako o čistom amatérizme. Desiví sú všetci tí ľudia, trasúci sa za funkciami, za titulmi, za spoločenským statusom. Vždy, keď doba prituhne, z každej strany to smrdí človekom vo funkcii. Všetko to zlo. Kto sú jeho prisluhovači? Funkcionári.

Karla Schwarzenberga by som za prezidenta volila všetkými desiatimi, hlavou aj srdcom. Je to výnimočný človek, ušľachtilý, súcitný, akčný. Nie je konformista. Jeho talent spočíva aj v tom, že má čuch na ľudí, obklopuje sa tými, ktorým verí a jeho zdroje sú dôveryhodné a rýchle. Svoj pobyt na tejto zemi pochopil ako verejnú službu a podľa toho sa správa. To, že postúpil do druhého kola prezidentských volieb, je zázrak a zázrakom ostane, aj keby Zeman svojou perfídnou hrou o Benešove dekréty zmobilizoval k urnám všetku luzu.

Režisér a dramatik Blaho Uhlár v októbri odpremiéroval so Stokou inscenáciu v divadle A4, v decembri ďalšiu s ochotníkmi z trnavského Disku. Hovorí, že je otrokom slobodného povolania, lebo teraz to musí vyúčtovať a zháňať granty na ďalšie projekty.

Ako písať o roku, ktorého najhoršia domáca udalosť sa stala už v jeho druhý deň? Čo môže byť horšie, než táto bezhlavá hlava a ňou spôsobené bezprávie? Práve to je nádej 2013.

„herečka, speváčka a spisovateľka Dorota Nvotová…” čítam na začiatku každého článku o mne. Toto sú definície, ktoré by ma mali vystihovať. Najviac sa vždy zahanbím pri slove speváčka. Pretože spievať neviem. Vždy som si myslela, že spievam, lebo mi príde blbé, že by mal niekto iný spievať hudbu a texty, ktoré píšem ja, zo svojej duše, o svojom svete. Robí to aj Lucia Piussi a robí to dobre, aj keď tiež nevie spievať. Robí to aj Nick Cave aj Randy Newman a aj môj otec Jaro Filip.

Slovenská dokumentaristka Zuzana Piussi je podľa .týždňa jednou z kultúrnych osobností roka. Už dávno sa u nás nehovorilo o slovenskom filme tak ako v prípade jej posledných dokumentov.

Poznáme tri rebríčky najpredávanejších kníh uplynulých mesiacov, ktoré zostavili tri silné kníhkupecké značky.