Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

Vieru prijali až v dospelom veku. Ako konvertiti sa cítia trochu iní ako tradiční kresťania, ktorí vyrástli vo veriacich rodinách a v cirkvi.

S večnou cigaretou v kútiku úst a prižmúreným pohľadom veselých očí zlomil srdce nejednej. No ostal tulákom bez domova, verný iba svojmu údelu blízkeho svedka kľúčových udalostí. Najväčšia legenda vojnovej fotografie 20. storočia Robert Capa vystavuje na Mesiaci fotografie v Bratislave.

Po desiatich rokoch mimoriadne úspešného pôsobenia definitívne končí pražské divadlo Komedie. Využili sme posledné hosťovanie tohto divadla na Slovensku a po predstavení inscenácie Legenda o svatém pijanovi sme sa rozprávali so spoluzakladateľom divadla, režisérom Davidom Jařabom.

Od čias cyklistických Pretekov mieru, výstavného športového podujatia socialistického Československa, a hviezdnych pretekárov, akými boli a stále sú Jan Smolík, Ján Svorada, Pavol Gálik či Dušan Zeman, Slovensko nezažilo taký záujem o cestnú cyklistiku, ako je tomu v tomto roku a práve v posledných troch týždňoch.

Psy sa pred výstavami krásy síce nezúčastňujú hromadných sústredení, ani ich fotografie na bilbordy neupravujú vo Photoshope tak, aby mali neprirodzene natiahnuté krky a predĺžené nohy. Určitým procedúram sa však nevyhnú, hladovku nevynímajúc.

Postava dona Juana viac ako dvesto rokov fascinovala západný svet literatúry. O židovských koreňoch a humore, skrytom za touto postavou, ako aj o novom svete, ktorý sa s donom Juanom zrodil, píše David P. Goldman.

Umelecký riaditeľ Thierry Frémaux predstavil jednu z najsilnejších súťažných kolekcií za posledné roky. Patrilo sa. Najprestížnejší filmový festival písal svoju 65. kapitolu.

Predo mnou kráča mladý chalan v kraťasoch. Prechádzame cez priechod pred Medickou záhradou. V jednej ruke drží za chrbtom niečo žlté. Vyzerá to ako kvetina...ale ani nevyzerá. Snažím sa to identifikovať, ale zle vidím bez okuliarov. Po prekročení priechodu vidím, že pred vchodom do Medickej stojí pekná dievčina v minisukni, so širokým úsmevom. Mládenec vytiahne spoza chrbta...plyšový narcis a dá jej ho. Dievčina sa hanblivo usmeje a pozrie do zeme. Evidentne jedna z prvých schôdzok. Zatiaľ bez pusy.

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.