Istý čas zneli správy z Ukrajiny nepotešujúco – akoby Rusi skôr postupovali a Ukrajinci skôr ustupovali. Donald Trump navyše na Ukrajincov tlačil, nech sa vzdajú územia. Dnes je všeličo inak, pre Ukrajinu aj pre svet. Vysvetľuje Alexander Duleba.

Je zrejmé, že Slovensko vstupuje do finále svojho životného sporu. Blížiace sa voľby rozhodnú, či sa vrátime k spojenectvu so slobodným svetom alebo budeme naďalej driftovať k Moskve. Aj preto je tu .týždeň a jeho tlačená podoba.

16. augusta, deň po samite s Donaldom Trumpom, si Vladimir Putin predvolal ruskú elitu do Katedrálnej sály Rádu svätej Kataríny v Kremli. Táto miestnosť, postavená ešte v cárskych časoch na počesť ruského impéria, sa stala kulisou pre Putinovo rozprávanie o úspechoch počas návštevy Aljašky – niekdajšieho územia ríše. Tu pochválil Trumpovu „úprimnosť“ a snahu ukončiť vojnu. „To nás posúva bližšie k tomu, aby sme spravili dôležité rozhodnutia,“ vyhlásil.

Kremeľ však po stretnutí na Aljaške vyhlásil, že nedošlo k žiadnej dohode o trojstrannom summite.

Šéf nemeckej diplomacie je však skeptický k možnosti vyslania nemeckých vojakov na Ukrajinu ako súčasti západných bezpečnostných záruk proti ruským útokom.

Putin označil vzájomné rokovania za „konštruktívne“ a uviedol, že dohoda s Trumpom „vydláždi cestu k mieru na Ukrajine“.

Predseda maďarskej mimoparlamentnej strany TISZA (Rešpekt a sloboda) oficiálny protest adresoval ruskému veľvyslancovi v Budapešti.

Osobitný vyslanec ruského prezidenta pre investičnú spoluprácu Kirill Dmitrijev označil atmosféru na Aljaške pred stretnutím Trumpa s Putinom za „bojovnú.“

V praxi sa naplnilo len málo ustanovení – výnimkou bola výmena väzňov po zdĺhavých rokovaniach o ich zoznamoch. Každá strana obviňovala z neúspechu tú druhú.

Amerika naznačila, že by mohla Ukrajine poskytnúť bezpečnostné záruky.