Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Doba po augustovej okupácii 1968 bola časom beznádeje. Normalizácie, stagnácie a neviery v možnosť zmeny. November 1989 väčšinu zaskočil a jedno z jeho kľúčových posolstiev, že zmena je možná, už vybledlo a čoraz hlasnejšie počuť slová, že sa nedá nič zmeniť. Mnohí sa chystajú na dlhé prezimovanie v kožuchu dnešnej moci. Iní zhodili ponovembrové mimikry a už sa zase sa verejne hlásia k svojim pôvodným presvedčeniam a bratstvám. Niektorí presmerovali svoju nenávisť zo Židov a Maďarov na Rómov.

Keď sa pol hodinu pred oficiálnym vyhlásením snažil stály tajomník Švédskej akadémie Peter Englund pani Alice Munro oznámiť, že získala Nobelovu cenu za literatúru, dovolal sa len na odkazovač. Spisovateľka pokojne spala.

Politika Ficovho Smeru je založená na dedičstve komunistickej disciplíny a poslušnosti, a nemyslím to ironicky ani pejoratívne. Nesocialistická politika nemôže byť z povahy veci založená na poslušnosti, ale na slušnosti. Výsledok prvého kola spočíval v nádeji na slušného prezidenta, ale celkom neočakávane aj v znovuzrodení šance na slušnú politiku. Táto šanca dostala v druhom kole riadne zaucho.

Čo sa po novembri 1989 podarilo, a čo nie? Bolo to ako na hojdačke. November 1989 sa stal časom nádeje. Do roka 1998 sa Slovensko zmenilo na čiernu dieru strednej Európy, v roku 2006 sa zase zdalo, že je európskou successtory. No už v roku 2013 odmietajú apokalyptickí intelektuáli celý ponovembrový vývin a označujú slobodný režim za rovnako totalitný ako komunistický. Pritom Slovensko nemalo nikdy v dejinách takú vysokú mieru slobôd a nebolo nikdy geopoliticky ukotvené v takom bezpečnom a prosperujúcom priestore ako dnes.

Patrí medzi najrozšírenejšie potraviny na svete a všetkým chutí nadmieru. Či už v Južnej Ázii, na Blízkom Východe alebo v Strednej Amerike. Nikde na ňu nedajú dopustiť a majú na jej prípravu množstvo receptov. Šošovica je, skrátka, základ.

K základným slovenským historickým stereotypom patrí naše zdvojené vnímanie sveta. Sme súčasťou NATO a Európskej únie, ale polovica z nás by bola najradšej niekde medzi západnou Európou a Ruskom. Prezident našej krajiny sa nachádza mysľou na Západe, predseda vlády v Rusku. Mnohí z nás nevedia, či má prezident oslavovať koniec druhej svetovej vojny v Kyjeve, alebo v Moskve. Sme naučení hovoriť dvoma jazykmi, jedným v Bruseli a druhým doma, ale rovnako sme hovorili iným jazykom doma a v Prahe, Moskve, Viedni a Budapešti.

Potrebuje svet ďalší album zložený z coververzií pesničiek Boba Dylana?

Hosťami Štefana Hríba boli minister financií Peter Kažimír, poradca minstra financii Anton Marcinčin, 
bývalý minister práce a sociánych vec a rodiny Jozef Mihál a redaktor TRENDU Martin Jaroš.


Hosťami Štefana Hríba boli minister financií Peter Kažimír, poradca minstra financii Anton Marcinčin, 
bývalý minister práce a sociánych vec a rodiny Jozef Mihál a redaktor TRENDU Martin Jaroš.