Keď sa vo filme objaví postava s našou profesiou, alebo sa odohráva v prostredí, ktorému dobre rozumieme, ozve sa v nás odborník a hneď vidíme chyby, zjednodušenia i klišé. Mnohé filmy nás naštvú, len niektoré naopak, naše profesné ego pohladkajú. Ktoré to sú?

Londýn, majstrovstvá sveta v ľahkej atletike, sobota 5. augusta 2017, 20.00. O niekoľko minút prehrá Usain Bolt v semifinále behu na 100 metrov s mladým Američanom Christianom Colemanom.

Nejde nám teraz o tie evergreeny ako Tři oříšky pro Popelku, ktoré musíme pozerať, lebo by sa nám nerátali Vianoce, a aj tak nič iné nemáme na robote. Sú tu ešte filmy, v ktorých nás niečo priťahuje tak mocne, že sa ich nevieme nabažiť.

Celosvetová expanzia liberálnej demokracie po roku 1989 už narazila na svoje hranice. A bola napokon možná len tam, kde si vedela vytvoriť vnútorné podmienky.

V Národnej rade sa uskutočnila slávnosť pri príležitosti prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Zúčastnila sa ho len hŕstka ministrov a poslancov. Prezidenta nepozvali, opozícia tiež neprišla a aj Béla Bugár toto podujatie ignoroval. Udalosť komentuje Peter Zajac

Rozplakať filmového diváka, to dokáže každý. Rozosmiať ho, to je skutočný kumšt. V našej letnej ankete sa tentoraz pýtame zaujímavých ľudí práve na takéto filmy, a to bez ohľadu na to, či sa smiali v duchu, alebo tak nahlas, až sa celé kino smialo na nich.

Sú filmy, ktoré nás hlboko zasiahnu, niektoré rozplačú, iné rozosmejú, možno aj úplne zmenia život. A presne na také sa budeme na tomto mieste pýtať zaujímavých ľudí. Začíname filmami, ktoré nás v živote najviac rozplakali.

Z lietadla Air Force One vystupuje americký prezident Donald Trump. Nedržia sa s Melániou za ruky, idú tesne vedľa seba. Nastúpia do vrtuľníka, ktorý ich odvezie do rezidencie. A potom rovno na summit. Po návšteve Varšavy, ktorá bola Trumpovým úspechom.

Marián Kočner. Meno z mafiánskeho zoznamu. Človek, ktorý sa mihne všade tam, kde sa deje niečo nečisté. Je to dlhá paleta: Televízia Markíza, Technopol, Hedviga Malinová a rola Trnkovho poslíčka.

V časoch socializmu sme v Prahe sprevádzali židovské dievča z Ameriky. Už pri prechádzke Starým Mestom bolo vidieť, že je hlboko zasiahnutá. Ale keď sme vošli do Staronovej synagógy, dostala sa priam do extázy. Bola tu prvýkrát, no hneď pochopila, že „tu som doma“.