Za posledných dvadsať rokov boli parlamentné voľby šesťkrát, tento týždeň to bude po siedmy raz. Každé z týchto volieb mali inú hlavnú tému, a každé aj iné vyústenie.

Stačilo málo a z pásavky zemiakovej sa razom stala vyslankyňa imperialistických agresorov. Počas niekoľkých dní nenápadne, zato hromadne obsadila oblasti Československa, ktoré hraničili s vtedajším západným Nemeckom. Našli ju nielen na poliach, ale aj okolo ciest, na námestiach, uliciach a dvoroch.

Špeciálny prokurátor Dušan Kováčik je neužitočný, Úrad špeciálnej prokuratúry je neúčinný v boji proti korupcii. Tvrdí to nezaradený poslanec Národnej rady Miroslav Beblavý pôsobiaci v mimoparlamentnej strane Spolu. Na stredajšej tlačovej konferencii vyzval Kováčika na odchod z funkcie.

Nemyslí si, že jeho strana je v kríze a verí, že vo voľbách nakoniec predsa len uspeje. Na to, či by išiel do vlády so Smerom a SNS alebo radšej so stranami súčasnej opozície odmietol odpovedať.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Pred piatimi rokmi sa na Bratislavskom hrade stretli signatári a sympatizanti iniciatívy Verejnosť za verejnoprávnosť, aby protestovali proti situácii v Slovenskej televízii, ktorú vtedy riadil Richard Rybníček. Dnes na jej čele stojí Štefan Nižňanský a z vtedajších nespokojencov neprotestuje nikto.

Začala sa prestupová sezóna. Výmeny sú zaujímavé, prekvapujúce, niektoré vyrážajú dych. Tie tri, ktoré mám na mysli, posilnia nový tím. A všetky sú prejavom slobody. Ale myslím, že sa celkom nepodarili.

Za ich odvahu a hudbu by im mali postaviť sochu, no je jasné, že to by bola posledná vec, ktorú by Plastici chceli. Dnes sú symbolom odporu proti komunizmu, no ich misia pokračuje do dnešných dní. Je skvelé, že aj po smrti ich hlavného speváka a skladateľa Milana Mejlu Hlavsu sa kapela rozhodla pokračovať ďalej a napriek všetkým pochybovačom a odporcom (aj dnes žijú ľudia, ktorí by ich radi zakázali), to robí stále dobre. Dôkazom toho je ich najnovší album Maska za maskou, ktorý vyšiel v januári. O súčasných The Plastic People Of The Universe sme sa porozprávali s Vratislavom Brabencom, jedným z pôvodných členov tejto slávnej undergroundovej kapely.

“Potrebujem ustavične niečo robiť, vyvíjať nejakú činnosť, som spokojný iba vo chvíľach, keď o niečo zápasím. Vždy som mal rád boj, vždy som rád prijímal výzvy,” tvrdil o sebe Paul Newman. V piatok 25. septembra jeden veľký boj dobojoval. Síce pri tom zomrel, ale jeho život nasvedčuje, že neprehral.

Od tejto chvíle sa mi zdalo, že som sa ocitol v hre, ktorej režiséra nepoznám. V priebehu niekoľkých dní sa totiž stalo príliš veľa vecí, ktoré spolu veľmi úzko súviseli. V Trnave prebehlo stretnutie niektorých predstaviteľov VPN, ktoré spochybnilo legitimitu vrcholných orgánov i predstaviteľov, v Prahe prebehla výrazná zmena Občianskeho fóra (iniciatívu prevzala tzv. pravicovo-demokratická platforma a predsedom OF sa stal Václav Klaus), slovenská vláda predložila bez predbežných konzultácií s koaličnými partnermi návrhy deľby kompetencií medzi národnými republikami a federálom, premiér Mečiar odvolal ministra vnútra za KDH (čím napätie v koalícii prekročilo prahovú hodnotu), noviny denne prinášali informácie o chystaných demonštráciách pred budovou Slovenskej národnej rady a články o celonárodnej podpore matičnej verzie jazykového zákona (čím sa poslanci parlamentu dostali pod nevídaný psychický tlak). V rozhlase i televízii sa vyvolával dojem, že VPN je v tejto chvíli akýmsi protinárodným politickým zoskupením s neslýchanou mocou presadiť čosi proti vôli celého národa. V tom istom čase sa vyprázdnili obchody a sociálny nepokoj, neistota a strach sa stali spolupútnikmi každodenného života radových občanov. Z dôveryhodných prameňov som sa dozvedel, že na nacionalistickej báze vznikajú ozbrojené skupiny, zdvihla sa vlna antisemitizmu. V nejednej hlave sa v tých dňoch premietali nostalgické spomienky na „sladké časy totality“, keď človek presne vedel, čo ho čaká zajtra a o desať rokov.