Žilinská kapela Swan Bride vydala nedávno druhý rovnocenný album, ku ktorému stihla spraviť aj dva videoklipy. To všetko sa udialo po ich návrate z turné po mestách Balkánskeho polostrova, kde nakrúcali vlastný film. Odpovedajú Fuxo a Matej zo skupiny.

Bratislava, august 1974. Ako mladý literát som mal možnosť stráviť mesiac na Slovensku na výmennom pobyte Zväzu spisovateľov. Usiloval som sa pochodiť čo najviac miest a spoznať čo najviac slovenských spisovateľov.

V roku 2006 rozpustili zdiskreditovanú Komisiu OSN pre ľudské práva, ktorú beznádejne ovládli diktátorské režimy zastúpené v OSN a namiesto nej bola vytvorená Rada OSN pre ľudské práva, ktorá mala byť akože lepšia. Zároveň sa zaviedlo „univerzálne periodické preskúmanie“ stavu ľudských práv vo všetkých krajinách každé štyri roky; Česko bolo prvýkrát „skúmané“ v roku 2008. Výsledkom bolo tridsať odporučení Rady. Z ních vyberám tie „najlepšie“.

S Ľubošom Pástorom, profesorom finančnej ekonómie na University of Chicago, sme sa zhovárali o Grécku, nevýhodách fiškálnej únie a o možnostiach záchrany eurozóny.

Portugalci sa budú spoliehať na Ronalda, Francúzi na Ribéryho a Španieli tradične na Xaviho. Naši susedia spoza rieky Moravy sa na futbalových Majstrovstvách Európy, ktoré sa začali koncom minulého týždňa v Poľsku a Ukrajine, môžu spoľahnúť na brankára Petra Čecha. A to na viac ako sto percent.

Dovoľme si na úvod zveličenie: Sasha Baron Cohen ako plukovník Aladeen vo filme Diktátor prišiel do kín v čase, keď naša nová vláda rozmetala (korektnejšie povedané rozčlenila) agendu ľudských práv medzi tri rezorty.

Není divu, že po téměř apokalyptickém dvacátém století se i v Česku zvedá nostalgická vlna po starém Rakousku. Ovšem v prostředí postmoderního relativismu, názorového rovnostářství, ztráty kolektivní autority a dnes už malého zájmu „o smysl českých dějin,“ jde většinou jen o žabomyší války na stránkách vadnoucích českých listů či v odpadním koši mnoha stránek internetových.

Aj tí voliči nesocialistického presvedčenia, ktorí nikdy nedali hlas SDKÚ, alebo ju dokonca z rôznych dôvodov považovali vždy za stranu pre seba nevoliteľnú, by mali držať palce, aby jej pokus, začať novú éru, dopadol dobre. Nejde totiž primárne o SDKÚ ani o pocit satisfakcie za krivdy a prečiny minulosti, ale o  slovenskú politickú scénu. Nič iné než to, čo dnes tvorí parlamentnú opozíciu, nezostane na výber nevoličovi Smeru ani o štyri roky. Teda, veľmi pravdepodobne, nech Lipšic odpustí.

Od programových vyhlásení vlád (PVV) sa neočakáva akási figurálna kresba toho, čo chcú nasledujúce štyri roky presne urobiť. Sú to formálne dokumenty, ktoré v bližších detailoch rozpisujú či kombinujú (ak ide o koalíciu) akurát hlavné priority do tej miery, aby verejnosť dostala posolstvo, že vládna garnitúra bude robiť to, čo sľúbila.