Všetci v bande sme chceli byť Sandokanom. Vzhľadom na prirodzenú hierarchiu sa to nedalo, takže niekto bol Yanezom De Gomera, iný Sambigliongom a na ďalšie mená si nepamätám. Akurát na lady Mariannu, ale s dievčatami sme sa príliš nehrávali.

Tak nám vypukla štvrtá sezóna Hry o tróny. Zima síce stále neprišla, ale už je zasa o kúsok bližšie. Štatistiky nepustia, dívajú sa aj ľudia, do ktorých by to nikto nepovedal. A najkrajšie na tom je, že pred troma rokmi by to o sebe nepovedali ani oni sami. Fantasy seriál podľa zatiaľ nedokončenej ságy žijúceho klasika, ktorého meno v roku 2011 poznal len relatívne úzky okruh žánrových čitateľov? Neexistuje, nikdy v živote!

Retro je mocná zbraň. V popkultúre jedna z najmocnejších. Čím temnejšia a beznádejnejšia sa nám zdá budúcnosť, tým radšej sa obraciame do minulosti. A podľa dlhotrvajúcej renesancie retra akoby už nás ani nič dobré nečakalo. Len temné zajtrajšky, v perspektíve ktorých nám nezostáva nič iné, len prepadnúť trudnomyseľnosti. Alebo sa obrátiť k svetlým včerajškom. Mýtus zlatého veku v praxi podmienený spomienkovým optimizmom.

Spisovatelia, tí slávnejší a zväčša mŕtvi, sa pomerne často stávajú hlavnými postavami v románoch a poviedkach iných spisovateľov, zväčša menej slávnych a živých. Niekedy preto, že žili natoľko inšpiratívne a zaujímavé životy, že by bolo priam škoda beletristicky ich nespracovať, inokedy preto, že síce takéto životy nežili, ale mohli by. Takéto romány a poviedky sú vtedy dobré, ak čitateľovi viac dávajú, ako od neho chcú. Je, samozrejme, fajn, ak sa čitateľ orientuje v intertextovej sieti, ak vie, na čo, kedy a prečo autor odkazuje, zároveň ale nesmie byť prekážkou, ak to čitateľ nevie.

Lego valcuje svet. Niežeby ho niekedy nevalcovalo, ale nad tým, čo sa deje dnes, zostáva rozum stáť. A z údivu, samozrejme, nevychádzajú najmä nezasvätení pozorovatelia, ktorí dávno zabudli, koľko času v detstve s tou stavebnicou strávili. Stále platí, že kocky dokážu ľudské mláďa previesť celým detstvom, od plienok až k puberte, avšak úzko špecializované stavebnice sa už nesústreďujú len na vek, ale aj na záujmy toho-ktorého decka. Nemocnice, policajti, hrady, piráti, vesmír, a tak ďalej, tematických okruhov je toľko, že ten svoj si dokáže vybrať každý. Aj dievčatká, pre ktorých sety vyzerajú ako zmenšené Barbie domy, len bez toho sexistického odoru.

Keď niekedy v roku 2008 vyšla v českom preklade knižka Ako mi Starbucks zachránil život od akéhosi Michaela Gatesa Gilla, kúpil som si ju navzdory faktu, že podobné „literárne“ koncepty sa mi vyslovne bridia.

Podstatnú časť televízneho detstva som strávil čakaním na kúzelníka. Nikdy neprišiel, zato prichádzali iní, normalizačná špička, aby vystúpili vo viac či menej komediálnych scénkach. Niektoré si pamätáme dodnes, aj keby nie, zabudnúť sa na ne nedá. Objavujú sa so železnou pravidelnosťou v hitparádach televíznej zábavy, zľudoveli, pri tej frekvencii opakovania museli zľudovieť. Wimmer učí hrať Černocha na husliach, aj po maďarsky, Srstka predstiera, že je Černochov syn v duete Chtěl bych být víc než jen přítel tvůj, Kaiser predstiera v divokom tanečnom kŕči, že je frontman skupiny Boney M a Lábus hrá pubertálneho Luďu.

Už nejaký čas sa v našich kinách premieta film Plán úteku. Hollywoodsky „akčák“ nakrútený švédskym režisérom, ktorý sa sprvu presadil ako tvorca ambicióznejších filmov oceňovaných na filmových festivaloch. Dnes mu vo filme hrajú bok po boku Sylvester Stallone a Arnold Schwarzenegger, ktorí už sa síce na plátne stretli v Stallonovom dosiaľ dvojdielnom projekte Expendables, ale ten je viac konceptuálnou žánrovou hrou s diváckou pamäťou, ako normálnym filmom.

Popkultúrny mainstream dokáže byť niekedy nekonečne odpudivý. Banálna špina ľudskej malosti. A najhnusnejšie je, že nám neprekáža, naopak, vyhľadávame ho, a potom si v ňom hovieme. Parazitovanie na tých najvznešenejších citoch a emóciách, na láske, na súcite, na utrpení, ich ukazovanie, obnažené až na samotnú dreň. Dupanie po slzných kanálikoch. V Modrom z neba by vedeli rozprávať, aj v Pošte pre teba. Pomôžeme, čoby sme nepomohli, jasné, že pomôžeme, veď sme ľudia, akurát si vás pri tom nakrútime a pustíme to ďalej, nech sa masa spije do nemoty slzami a nažerie katarznej veselosti. Žiadna intimita, žiadny chochmes, žiadne hranice.

Nič nie je ľahšie, ako odmietnuť zjavnú blbosť. Na začiatku blbosť, v strede blbosť a na konci už úplne. Preto som s filmom The Philosophers nemal žiadny problém. Hlúpe, až to dverami plieska. Spočiatku to síce vyzeralo zaujímavo, film postavený na adorácii filozofie ako prísne logickej a racionálnej disciplíny, navyše aplikovateľnej pomocou myšlienkových experimentov do praxe.