Lego valcuje svet. Niežeby ho niekedy nevalcovalo, ale nad tým, čo sa deje dnes, zostáva rozum stáť. A z údivu, samozrejme, nevychádzajú najmä nezasvätení pozorovatelia, ktorí dávno zabudli, koľko času v detstve s tou stavebnicou strávili. Stále platí, že kocky dokážu ľudské mláďa previesť celým detstvom, od plienok až k puberte, avšak úzko špecializované stavebnice sa už nesústreďujú len na vek, ale aj na záujmy toho-ktorého decka. Nemocnice, policajti, hrady, piráti, vesmír, a tak ďalej, tematických okruhov je toľko, že ten svoj si dokáže vybrať každý. Aj dievčatká, pre ktorých sety vyzerajú ako zmenšené Barbie domy, len bez toho sexistického odoru.

Keď niekedy v roku 2008 vyšla v českom preklade knižka Ako mi Starbucks zachránil život od akéhosi Michaela Gatesa Gilla, kúpil som si ju navzdory faktu, že podobné „literárne“ koncepty sa mi vyslovne bridia.

Podstatnú časť televízneho detstva som strávil čakaním na kúzelníka. Nikdy neprišiel, zato prichádzali iní, normalizačná špička, aby vystúpili vo viac či menej komediálnych scénkach. Niektoré si pamätáme dodnes, aj keby nie, zabudnúť sa na ne nedá. Objavujú sa so železnou pravidelnosťou v hitparádach televíznej zábavy, zľudoveli, pri tej frekvencii opakovania museli zľudovieť. Wimmer učí hrať Černocha na husliach, aj po maďarsky, Srstka predstiera, že je Černochov syn v duete Chtěl bych být víc než jen přítel tvůj, Kaiser predstiera v divokom tanečnom kŕči, že je frontman skupiny Boney M a Lábus hrá pubertálneho Luďu.

Už nejaký čas sa v našich kinách premieta film Plán úteku. Hollywoodsky „akčák“ nakrútený švédskym režisérom, ktorý sa sprvu presadil ako tvorca ambicióznejších filmov oceňovaných na filmových festivaloch. Dnes mu vo filme hrajú bok po boku Sylvester Stallone a Arnold Schwarzenegger, ktorí už sa síce na plátne stretli v Stallonovom dosiaľ dvojdielnom projekte Expendables, ale ten je viac konceptuálnou žánrovou hrou s diváckou pamäťou, ako normálnym filmom.

Popkultúrny mainstream dokáže byť niekedy nekonečne odpudivý. Banálna špina ľudskej malosti. A najhnusnejšie je, že nám neprekáža, naopak, vyhľadávame ho, a potom si v ňom hovieme. Parazitovanie na tých najvznešenejších citoch a emóciách, na láske, na súcite, na utrpení, ich ukazovanie, obnažené až na samotnú dreň. Dupanie po slzných kanálikoch. V Modrom z neba by vedeli rozprávať, aj v Pošte pre teba. Pomôžeme, čoby sme nepomohli, jasné, že pomôžeme, veď sme ľudia, akurát si vás pri tom nakrútime a pustíme to ďalej, nech sa masa spije do nemoty slzami a nažerie katarznej veselosti. Žiadna intimita, žiadny chochmes, žiadne hranice.

Nič nie je ľahšie, ako odmietnuť zjavnú blbosť. Na začiatku blbosť, v strede blbosť a na konci už úplne. Preto som s filmom The Philosophers nemal žiadny problém. Hlúpe, až to dverami plieska. Spočiatku to síce vyzeralo zaujímavo, film postavený na adorácii filozofie ako prísne logickej a racionálnej disciplíny, navyše aplikovateľnej pomocou myšlienkových experimentov do praxe.

Niet nad to, dobre sa porozčuľovať, poriadne a pritom bezpečne sa vytočiť. Zaručeným spôsobom takejto psychohygieny sú vzťahové seriály. Zväčša o pekných mladých ľuďoch, ktorí sa nedokážu vpratať do kože, lebo ak by sa vpratali, nebolo by o čom nakrúcať. A tak sa správajú ako nedospelí, nezrelí blbci, emocionálne dezorientovaní do tej miery, že neváhajú robiť rozhodnutia, o ktorých už vopred vedia, že sú zlé. Vlastne nie, nevedia, veď sú seriálovými postavami, a kto to kedy videl, aby sa ľudia v seriáloch správali tak, ako sa my správame v normálnom svete? Nikto, nikdy.

Udeľovanie Oscarov sa blíži, aj v našich kinách sa preto začínajú čoraz častejšie objavovať filmy, ktorých by sa malo týkať. Vlk z Wall Street je jedným z nich. Piaty spoločný film režiséra Martina Scorseseho a herca Leonarda DiCapria.

Škoda, že z fínskej kultúry do nášho mainstreamu prenikajú len fragmenty. Kaurismäkiho filmy Leningradskí kovboji, Mikael Niemi, aj keď to je vlastne Švéd, hoci zo švédsko-fínskeho pomedzia, a samozrejme režisér Timo Vuorensola, autor bizarne nádhernej sci-fi komédie Iron Sky – o nacistoch útočiacich na zem z odvrátenej strany Mesiaca a fínskeho Star Treku (Star Wreck – In the Pirkinning). Nádherné fínske veci, ale je to málo.

Hoci sa Carmen (van Walraven-de Rue), Marta (Walraven) a Tamara (Vicenová) už z princípu nikdy nemôžu stretnúť, sledovať ich rozhovor by bolo nesmierne zaujímavé. Sú totiž tou istou osobou. Dcérou mafiána, vdovou po mafiánovi, mafiánkou z donútenia, popritom milujúcou zodpovednou matkou, ktorá sa stala obeťou veľmi nešťastných okolností.