Vždy na prelome roka píšem pre .týždeň o tom, čo sa tento rok stalo v Česku prvýkrát. Je to novinárska hra, inšpirovaná rubrikou New York Times, ktorá hľadá spoločenské trendy.

Keby ste pocítili chuť spoznať vojnu v Sýrii, nevykladajte o tom na každom rohu. Nevozte v batohu kurdské materiály. Neprekračujte hranice do Turecka. A už vôbec nie teraz.

My nekradneme, iba „oslobodzujeme tovar od jeho ceny“, vyhlásil ruský umelec Oleg Vorotnikov (38), keď ho pred mesiacom zatkli v Prahe. Rusko ho od roku 2011 dalo hľadať Interpolom.

Osemdesiat percent Čechov (aj Slovákov) má stále za svoj hlavný životný cieľ šťastnú rodinu s deťmi. Trom štvrtinám z nich sa to podarí. Aj keď nie všetkým na prvý pokus.

Minulý utorok Štrasburg vydal dlho očakávaný rozsudok v kauze dvoch matiek, ktorým český štát nezabezpečil asistentku k domácemu pôrodu. Výsledok: zamietnuté pomerom 12:5.

Tento rok v marci varovala komentátorka Anne Applebaum, že nás delia len dve-tri zlé hlasovania od konca NATO, EÚ a možno aj liberálneho svetového poriadku. Teraz nastalo to druhé. Tak prečo sme takí pokojní?

Takže teraz je to oficiálne. Vo štvrtok 3. novembra predstúpil textár a podnikateľ Michal Horáček pred novinárov, pobozkal sa s manželkou a oznámil kandidatúru na prezidenta.

So štátnymi vyznamenaniami sme vinou prezidenta Zemana dospeli do fázy, keď sa za prejav občianskej cnosti pokladá nejsť 28. októbra na Pražský hrad. A keby vám núkali Rad TGM, nebrať!

V Česku proběhly divné volby. Na první pohled je vyhrál Andrej Babiš, na druhý je ale vyhrál příliš málo. A třetí, možná nejrealističtější pohled říká, že země je momentálně bez vítězů.

S „Lex Babiš“ sa zvezie aj Včelárov rok – tak znel titulok Lidových novín pred hlasovaním snemovne. Nerozumiete kontextu? Vysvetlím.