Nedávno som písal o slobode a samote – o silnejúcich pocitoch osamelosti tých, ktorí si stále ctia a vážia slobodu, zastávajú sa jej a za ňu bojujú svoje osobné boje. Navzdory prostrediu v ktorom žijú, tlakom zvonku i zvnútra, navzdory vlnám pochybností, ktoré ich zaplavujú tmou a vzápätí zdvíhajú k svetlu.

V Rusku odsúdili tri chuligánky. To, ako sa ich zastávajú naši a západní liberáli, je nebezpečnejšie, ako trest, ktoré tie úbohé ženy dostali.

Dostalo sa mi do rúk DVD s dokumentom Martina Šulíka Cesta Magdalény Robinsonovej a tak som si urobila filmový večer. Nedá sa celkom povedať, že príjemný v tom pravom zmysle slova, ale faktom je, že už pár dní musím stále mimovoľne stále myslieť na tento príbeh. Neviem a ani nechcem rýchlo ho vypudiť z hlavy a nahradiť inými zážitkami.

Ktože stihol pomedzi sviatky navštíviť a aspoň drobnosťou obdarovať priateľov, známych, kamarátov, priaznivcov? Málokto. Pravdepodobne ani absolútni samotári to nestihli.

Dvadsiate piate výročie novembra ’89 je výročím najpodstatnejšej udalosti našich novodobých dejín. Bolo to fajn, malo to zmysel a dostali sme šancu nahliadnuť až na dno svojich možností, limitov, predností i slabostí. Každý sám za seba a súčasne všetci dohromady. Nebol to za tých dvadsaťpäť rokov vždy príjemný pohľad. Mnohí sa pritom oddali viere, že to nie ja, ale „oni“ za to môžu.

Obrazy zlatého veku sa v našom regióne zvyknú spájať s obdobím rakúskej monarchie pred prvou svetovou vojnou. Bol to vek istoty. Fakt, že moja generácia bola za komunizmu indoktrinovaná predstavou, že šlo o „žalár národov“, tú hypotézu skôr potvrdzuje, ako vyvracia. Štát občanom garantoval stabilitu pravidiel, občania si slobodne volili svojich zastupiteľov, budúcnosť bola predvídateľná, ríšou vládol poriadok, monarcha bol po bohovi a rodine symbolom autority, nikto neveril, že sa to zmení.

Pred časom obehla svet fotografia skupiny žien v hidžábe (tradičná islamská pokrývka vlasov, uší, šije, krku, ramien a poprsia), ako v tieni newyorských mrakodrapov demonštrujú s transparentom „Do pekla s demokraciou!“. Užívali si jedno zo základných práv západnej demokracie – slobodu slova. Siahnuť na ňu by malo byť v našom civilizačnom kontexte tabu. Keby sme však žili napríklad na území Islamského štátu, slobodným rozprávaním a písaním by sme riskovali život, v Rusku basu.

Naozaj žijeme medzi zákopmi. Väčšinou sa iba vášnivo hádame o tom, čo rozdeľuje Palestíncov a Izraelčanov, šiítov a sunnitov, Ukrajincov a Rusov, ľavičiarov a pravičiarov, prívržencov EÚ a euroskeptikov, vyznávačov tamtoho od vyznávačov onoho. Nesvedčí to však o tom, že zákopy vedú aj medzi nami navzájom? Demarkačnú líniu v každodennom živote vytyčujú nezaplatené faktúry, nedodržané dohody, prázdne sľuby, nevery, zrady, zneužívané deti, osamelí starí ľudia, podvody a podvodíky, úplatky, klamstvá, závisť, nedôvera, kecy... a naše vlastné deficity, úzkosti, predsudky, frustrácie.

Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.