Trojkráľovým večerom sa to začína a Popolcovou stredou končí. Obdobie veselíc, plesov, masiek a karnevalu. Na znak konca fašiangov sa u nás pochováva basa, no čím sa veselie v kresťanskom svete tradične spustilo, to už také známe na Slovensku nie je.

Je ráno, ozýva sa dupot malých nôh a výkriky radosti. Deti sa prehrabujú v topánkach a vyberajú sladkosti, ktoré im tam istý bradatý dedo cez noc napchal. Pomedzi sladkosti sa váľa aj akási na dotyk gumená lopta. Nikdy tam nechýba – pomaranč.

Existuje veľa jedál, ktoré chutia vynikajúco, no vyzerajú nevábne. Príkladom sú aj naše bryndzové halušky. Medzi takými jedlami však nájdeme aj zopár dezertov. Eton mess, šomlojské halušky či cisárov trhanec.

Na stôl najprv postavia varič, nad varič vztýčia konštrukciu a do nej posadia hrniec s horúcou vodou. Keď na to zízame ako puk, zdvorilo sa k nám naklonia a neisto sa spýtajú, či sme naozaj chceli shabu-shabu (šabu-šabu).

Čo sme sa ako deti navytešovali, keď sa toto ovocie prvýkrát vyskytlo v legendárne poloprázdnych obchodoch Zelovocu. Bola zima, na pultoch len scvrknuté kubánske pomaranče, mľandravé mrkvy, zahlinené cvikly a táto záhadná novinka, čo v nás vyvolávala návaly detského smiechu – hurmikaki.

Keď som túto jeseň plnil, už totálne vysilený, asi dvadsiaty mech opadaným lístím nášho sošného orecha, padol som na kolená, zdvihol hlavu k nebesám a zavzlykal: Bože, načo je toto komu dobré? I ozval sa z výšin hlas, ktorý ma nástojčivo nabádal na lepšie štúdium rastlinnej fyziológie.

Je jednou z najdôležitejších plodín v našom jedálničku, skutočný pilier domácej slovenskej kuchyne. Biele, čierne, strakaté. Bez nich každej gazdinke príde komora prázdna. Žarty bokom, povedali by sme, že tu nejde o fazuľky, keby práve o ne teraz nešlo.

Vraj ho kedysi volali ambrózia alebo božský nektár. Popíjali ho bohovia na Olympe a vďaka nemu to boli pamätné žúry s ďalekosiahlymi následkami, ktoré veľmi dobre poznáme zo Zamarovského bájí a povestí.

Blíži sa obdobie chrípok. Už teraz je ľahké predstaviť si tie rady uzimených ľudí, ktorí si v lekárňach pýtajú niečo na túto pliagu. Málokto však vie, že za hlavnou zložkou liekov proti chrípke stojí jedno exotické korenie. Voláme ho badián.

Svoje miesto si nekompromisne vydobyl medzi orieškami a túli sa k nim, aby nikto náhodou nepoukázal na jeho citlivé miesto, za ktoré sa hanbí. Arašid totiž nie je orech, ale obyčajná strukovina.