Už nejaký čas sa v našich kinách premieta film Plán úteku. Hollywoodsky „akčák“ nakrútený švédskym režisérom, ktorý sa sprvu presadil ako tvorca ambicióznejších filmov oceňovaných na filmových festivaloch. Dnes mu vo filme hrajú bok po boku Sylvester Stallone a Arnold Schwarzenegger, ktorí už sa síce na plátne stretli v Stallonovom dosiaľ dvojdielnom projekte Expendables, ale ten je viac konceptuálnou žánrovou hrou s diváckou pamäťou, ako normálnym filmom.

Popkultúrny mainstream dokáže byť niekedy nekonečne odpudivý. Banálna špina ľudskej malosti. A najhnusnejšie je, že nám neprekáža, naopak, vyhľadávame ho, a potom si v ňom hovieme. Parazitovanie na tých najvznešenejších citoch a emóciách, na láske, na súcite, na utrpení, ich ukazovanie, obnažené až na samotnú dreň. Dupanie po slzných kanálikoch. V Modrom z neba by vedeli rozprávať, aj v Pošte pre teba. Pomôžeme, čoby sme nepomohli, jasné, že pomôžeme, veď sme ľudia, akurát si vás pri tom nakrútime a pustíme to ďalej, nech sa masa spije do nemoty slzami a nažerie katarznej veselosti. Žiadna intimita, žiadny chochmes, žiadne hranice.

Nič nie je ľahšie, ako odmietnuť zjavnú blbosť. Na začiatku blbosť, v strede blbosť a na konci už úplne. Preto som s filmom The Philosophers nemal žiadny problém. Hlúpe, až to dverami plieska. Spočiatku to síce vyzeralo zaujímavo, film postavený na adorácii filozofie ako prísne logickej a racionálnej disciplíny, navyše aplikovateľnej pomocou myšlienkových experimentov do praxe.

Niet nad to, dobre sa porozčuľovať, poriadne a pritom bezpečne sa vytočiť. Zaručeným spôsobom takejto psychohygieny sú vzťahové seriály. Zväčša o pekných mladých ľuďoch, ktorí sa nedokážu vpratať do kože, lebo ak by sa vpratali, nebolo by o čom nakrúcať. A tak sa správajú ako nedospelí, nezrelí blbci, emocionálne dezorientovaní do tej miery, že neváhajú robiť rozhodnutia, o ktorých už vopred vedia, že sú zlé. Vlastne nie, nevedia, veď sú seriálovými postavami, a kto to kedy videl, aby sa ľudia v seriáloch správali tak, ako sa my správame v normálnom svete? Nikto, nikdy.

Udeľovanie Oscarov sa blíži, aj v našich kinách sa preto začínajú čoraz častejšie objavovať filmy, ktorých by sa malo týkať. Vlk z Wall Street je jedným z nich. Piaty spoločný film režiséra Martina Scorseseho a herca Leonarda DiCapria.

Škoda, že z fínskej kultúry do nášho mainstreamu prenikajú len fragmenty. Kaurismäkiho filmy Leningradskí kovboji, Mikael Niemi, aj keď to je vlastne Švéd, hoci zo švédsko-fínskeho pomedzia, a samozrejme režisér Timo Vuorensola, autor bizarne nádhernej sci-fi komédie Iron Sky – o nacistoch útočiacich na zem z odvrátenej strany Mesiaca a fínskeho Star Treku (Star Wreck – In the Pirkinning). Nádherné fínske veci, ale je to málo.

Hoci sa Carmen (van Walraven-de Rue), Marta (Walraven) a Tamara (Vicenová) už z princípu nikdy nemôžu stretnúť, sledovať ich rozhovor by bolo nesmierne zaujímavé. Sú totiž tou istou osobou. Dcérou mafiána, vdovou po mafiánovi, mafiánkou z donútenia, popritom milujúcou zodpovednou matkou, ktorá sa stala obeťou veľmi nešťastných okolností.

Veci, ktoré nás nezaujímajú, hoci ich je asi viac ako tých druhých, zaujímavých, sú nezaujímavé len dovtedy, kým sú samy. Taká ropná plošina napríklad. Sama osebe možno disponuje nejakou oceľovou charizmou, aj dizajnová môže byť, ale kým je sama za seba, sotva zaujme. A podobne je to s väčšinou vecí, čo nás nezaujímajú. Umelecké diela napríklad. Taká Mona Líza, ak ma zhodou okolností práve ona nezaujíma, tak sa s tým nedá veľmi čo robiť.

Rok 1994, Hollywood si uťahuje sám zo seba. V ďalšom z prefabrikovaných parodických kúskov triafa priamo do svojej výkladnej skrine – na udeľovanie Oscarov®. Okázalú šou likviduje spôsobom sebe vlastným najväčší z hollywoodskych egomaniakov, policajný dôstojník a idiot so sebavedomým snajpra, Frank Drebin (Leslie Nielsen).

Keď 24. februára 2014 zomrel vo veku nedožitých sedemdesiatich rokov americký režisér, scenárista a herec Harold Ramis, vlastne to bola aj tak trocha dobrá správa. Niežeby nebola smutná, naopak, niektoré Ramisove filmy fanúšikovia nadmieru milujú a jeho smrť sa ich dotkla až osobne. Zároveň si však práve oni až bolestne uvedomovali, že nie všetko, na čo Ramis v posledných rokoch siahol, bolo hodné jeho legendy.