Spoločné zasadania českej a slovenskej vlády sa ešte nekonali, ale už za prvej vlády Roberta Fica bola top témou jeho stretnutí s Topolánkom najmä energetika. A nezostalo len pri deklaráciách. Zmluva o spoločnom podniku medzi pološtátnym ČEZ-om a stopercentne štátnym JAVYS-om (Jadrová vyraďovacia spoločnosť), podpísaná v roku 2009, bola prezentovaná ako výber „strategického partnera“ pre výstavbu piateho bohunického bloku. Bez medzinárodného tendra, samozrejme, ktorý vraj nie je potrebný...

Stretnutie premiérov Maďarska a Slovenska v obci Mlynky bolo demonštráciou, koľko hrubej kože sa zmestí do politiky.

Vyzerá to tak, že Robert Fico vážne uvažuje o prezidentskej kandidatúre v r. 2014, alebo je už dokonca rozhodnutý. So signálmi zvnútra Smeru, ktorého lídri druhého sledu – Kaliňák, Číž, Maďarič – dávajú na predmetnú otázku zmätené a vyhýbavé odpovede, akoby sa roztrhlo vrece.

Nad talianskymi voľbami, ktoré uviazli v patovej pozícii, narieka celá Európa. Nie bezdôvodne – ale slzami by mala šetriť, lebo ich ešte môže potrebovať. Podobný scenár, keď zostavenie vlády blokuje antisystémová strana, sa totiž bude opakovať. Zaručene. Či už v Taliansku o pár mesiacov až rok v ďalších voľbách, alebo neskôr niekde inde.

Uprázdnený post predsedu správnej rady ÚPN vyzeral ako stvorený na to, aby na ňom Fico demonštroval údajnú zmenu štýlu politiky, ktorú komunikoval na začiatku vládnutia. Skutočnosť, že ÚPN neprerozdeľuje veľké peniaze a žiadne lobistické kliky sa o úrad nebijú, núkala Smeru lacnú príležitosť uzavrieť s opozíciou kompromis na osobe predsedu. Namiesto toho vyprodukoval iba ďalšiu (popri GP, NKÚ, ÚVO) nominačnú ságu. Obnažila až na dreň, prečo sa strana ako Smer a inštitúcia ako ÚPN majú k sebe ako oheň a voda.

Predčasné voľby v marci 2012 dali Slovensku jednofarebnú vládu Smeru a azda najzúfalejšiu opozíciu za 20 rokov demokracie. Obraz po roku dotvára európska kríza a latentný rozklad inštitúcií. A to za predsedovania toho Roberta Fica, ktorý prisahá na „silný štát“.

Ak zabudneme na justíciu (a priľahlé oblasti) a berieme len ekonomiku, tak najškodlivejšieho pustošenia sa obe vlády Smeru dopustili na dôchodkovom sporení.

Faktickým víťazom krajských a senátnych volieb v Česku sú komunisti. Aj keď nominálne skončili až druhí za ČSSD, ich dvadsať percent preferencií je šokom. Keby sa nereformovaným nástupcom bývalej štátostrany podobne darilo i v druhom kole volieb do Senátu (po uzávierke), vedno s ČSSD by mohli dať dokopy 49 mandátov, čiže ústavnú väčšinu. A z toho, najmä v nadväznosti na čoraz pravdepodobnejšiu možnosť predčasných volieb do Snemovne, poniektorým v Prahe už nabieha husia koža.

Fixná idea premiéra, jedna zdravotná poisťovňa, je vo fáze „projektovej dokumentácie“. Analýzu, ktorú predstavila ministerka Zvolenská, však ešte čaká tŕnistá cesta realizácie. Je takmer isté, že stanovený termín – rok 2014 – pluralitný systém poisťovní prežije. No dôvod na výdych to nie je. Zo staršieho verdiktu Ústavného súdu k prvému Ficovmu pokusu o „unitarizmus“ v zdravotníctve („zákaz zisku“) jednoznačne vyplýva, že ústavne konformný spôsob neexistuje. Skutočnosť, že druhý pokus začína premiér z právne beznádejnej pozície, o čom dobre vie, tak s veľkou silou upozorňuje, akú významnú rolu zohráva v jeho vládnutí ešte stále ideológia.

Hysterická vrava, ktorá sa strhla po nevymenovaní Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, je dosť nezrozumiteľná. Presne k takejto koncovke predsa smeroval náš „prezident hlavy štátu“ od začiatku. Čiže od momentu, čo bol Čentéš – regulárne v tajnom hlasovaní – zvolený v Národnej rade.