Iba jedna Prezident Andrej Kiska odmietol s výnimkou jednej sudkyne všetky návrhy na ústavných sudcov, ktoré mu schválila parlamentná väčšina Smeru. Za sudkyňu Ústavného súdu Kiska vymenuje len doterajšiu sudkyňu Najvyššieho súdu Janu Baricovu, ktorú navrhol Štefan Harabin. Na ostatných kandidátoch prezidentovi prekážalo, že sa v ich prípade nedá potvrdiť, že by sa doteraz „objektívne preukázateľným spôsobom prakticky či teoreticky venovali ústavnému súdnictvu a ústavnému právu.“

Albánsko sa na titulné stránky často nedostane. Hoci je aj čerstvým kandidátom do EÚ, stále ho vnímame ako koniec sveta. Pozornosť pritiahne najmä dávkou exotiky či bizarnosti. Správy o prestrelkách medzi políciou a pestovateľmi konope do toho presne zapadajú.

Docent biológie Martin Konvička (45) z Juhočeskej univerzity je popredný odborník na motýle – zaoberá sa ich miznutím zo strednej Európy.

Philip Roth je tak trochu provokatér, ale jeho krátka novela o normalizačnej Prahe je najmä politickým románom.

Kniha Moja dedina, ktorú zostavila Anna Schirlbauer, obsahuje práce fotografa Igora Grossmanna od začiatku päťdesiatych rokov do roku 1968, keď sa v zrelom veku stal fotografom profesionálom a odsťahoval sa do Bratislavy.

Jana Kirschner, Szidi Tobias a Lucia Šoralová. Tieto tri slovenské speváčky sa určitým spôsobom spájajú s menom Petr Hapka. Účinkovali v jeho projektoch a dodnes sa k nemu vo vlastnej tvorbe hlásia. .týždeň prináša ich spomienky na tohto legendárneho českého speváka a skladateľa, ktorý zomrel nedávno vo veku 70 rokov.

Špeciálne kluby dostupné pre všetkých, tzv. nízkoprahy, sa nachádzajú po celom Slovensku. Na štyroch príkladoch z Bratislavy vám ukážeme ich rôzne odtiene a rovnaký cieľ. Cez voľnočasové aktivity poskytnúť deťom a mladým podporu, prevenciu a poradenstvo.

V New York Times vychádza koncom roka rubrika „tento rok prvýkrát“. Je to novinárska hra, ale môže ukazovať spoločenské trendy. Takže: čo sa stalo tento rok v Česku prvýkrát v histórii?

Keď mala moja sestra premiéru filmu Krehká identita v Slovenskom dome v Prahe, premietač zabudol dať dolu kryt z premietačky. Film bol, až na malý krúžok v strede, úplne rozostrený. Keď to sestra zbadala, zhíkla: „Ale takto som to nenatočila!“ Premietač sa na ňu otočil a bez mihnutia oka jej oznámil: „Ale natočila. Vy točíte takéto rozostrené zábery.“ „Ach,“ vzdychla sestra a bezvládne padla do kresla. Srdce jej búšilo a v hlave počula len hukot. Siahla po whisky na stole a už sa do konca filmu nespamätala. Keď po čase premietač zistil, že to on sám zabudol dať kryt z premietačky dole, nepovedal ani mäkké f.

Dosť často sa na mňa ľudia obracajú s rozmanitými sťažnosťami a problémami. Z niektorých na mňa padá zúfalstvo a bezmocnosť. Napríklad z tohto mailu od pani Jolany Andrášikovej.