Primátorkou Prahy sa minulú stredu stala Adriana Krnáčová. Je to prvá žena v tejto funkcii za celú históriu. A tiež prvá Slovenka. Mohlo by sa to stať aj opačne – aby sa primátorkou Bratislavy stala Češka?

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Jeho žlté vlaky majú ambíciu zvýšiť štandard cestovania na slovenskej železnici. Na luxus si nepotrpí a číslo na jeho mobil si ktokoľvek môže nájsť na internete. Tvrdí, že ľudia to nezneužívajú. Český podnikateľ, ktorý chce prostredníctvom biznisu meniť svet. Radim Jančura.

Aron Grünhut bol za vojny záchranca židov, bojovník za ľudské práva a bratislavský vlastenec. Pohnuté životné osudy tejto zabudnutej osobnosti objavil novinár Martin Mózer.

V rozhovore pre .týždeň pred slovenským prezidentským finále som veštil, že lepšiu hlavu štátu budú mať Slováci, nie Česi. Ale aby to bolo vidieť tak rýchlo a tak bolestne?

Niekto si predstavuje Singapur ako autoritatívny, ale veľmi efektívny režim. Ďalší možno ako libertariánsky raj. Aký je skutočný život v krajine, v ktorej na území sedemsto štvorcových kilometrov (asi dvojnásobok rozlohy Bratislavy) žije toľko ľudí, čo na celom Slovensku?

Odmítavé reakce premiérů České republiky, Maďarska, Slovenska a Rakouska ke zpřísňování sankcí EU vůči Rusku nás konfrontují s nepříjemnými otázkami ohledně identity našeho regionu.  

Práca je všade naokolo. Práca v jej mnohorakých podobách je témou druhého ročníka festivalu Bratislava Design Week, ktorý si budúci týždeň rozloží svoju centrálu v budove, kde sa už roky nepracovalo. Nielen o novej podobe práce hovoríme s jeho riaditeľkou Ľubicou Hustou.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.