Predčasné voľby v marci 2012 dali Slovensku jednofarebnú vládu Smeru a azda najzúfalejšiu opozíciu za 20 rokov demokracie. Obraz po roku dotvára európska kríza a latentný rozklad inštitúcií. A to za predsedovania toho Roberta Fica, ktorý prisahá na „silný štát“.

Ak zabudneme na justíciu (a priľahlé oblasti) a berieme len ekonomiku, tak najškodlivejšieho pustošenia sa obe vlády Smeru dopustili na dôchodkovom sporení.

Faktickým víťazom krajských a senátnych volieb v Česku sú komunisti. Aj keď nominálne skončili až druhí za ČSSD, ich dvadsať percent preferencií je šokom. Keby sa nereformovaným nástupcom bývalej štátostrany podobne darilo i v druhom kole volieb do Senátu (po uzávierke), vedno s ČSSD by mohli dať dokopy 49 mandátov, čiže ústavnú väčšinu. A z toho, najmä v nadväznosti na čoraz pravdepodobnejšiu možnosť predčasných volieb do Snemovne, poniektorým v Prahe už nabieha husia koža.

Fixná idea premiéra, jedna zdravotná poisťovňa, je vo fáze „projektovej dokumentácie“. Analýzu, ktorú predstavila ministerka Zvolenská, však ešte čaká tŕnistá cesta realizácie. Je takmer isté, že stanovený termín – rok 2014 – pluralitný systém poisťovní prežije. No dôvod na výdych to nie je. Zo staršieho verdiktu Ústavného súdu k prvému Ficovmu pokusu o „unitarizmus“ v zdravotníctve („zákaz zisku“) jednoznačne vyplýva, že ústavne konformný spôsob neexistuje. Skutočnosť, že druhý pokus začína premiér z právne beznádejnej pozície, o čom dobre vie, tak s veľkou silou upozorňuje, akú významnú rolu zohráva v jeho vládnutí ešte stále ideológia.

Hysterická vrava, ktorá sa strhla po nevymenovaní Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, je dosť nezrozumiteľná. Presne k takejto koncovke predsa smeroval náš „prezident hlavy štátu“ od začiatku. Čiže od momentu, čo bol Čentéš – regulárne v tajnom hlasovaní – zvolený v Národnej rade.

Jeden z najdramatickejších konfliktov v histórii eurosummitov sa strhol o rozpočtovú perspektívu 2014 až 2020. Suma, o ktorú sa v Bruseli reálne „hralo“, bola pritom porovnateľná, respektíve len o málo vyššia, ako posledná tranža „záchranného úveru“ Grécku (44 miliárd eur). O tej sa rozhodovalo, zhodou okolností, tiež posledný novembrový týždeň.

Návrh rozpočtu vlády Smeru plne potvrdzuje najhoršie obavy, ktoré vzbudil už prvý balík „ozdravných opatrení“. Teda, že celé „šetrenie“, ktoré je reálne a vstúpi do života, sa odohrá na príjmovej strane. A opatrenia na výdavkovej strane, ktoré mali podľa Kažimíra tvoriť tretinu „konsolidácie“, zostanú (pre upokojenie Bruselu) ako akási „pohotovostná záloha“ pekne na papieri.

Keď sa povie Daniel Lipšic, vybaví sa obraz politika, v ktorého kariére stále prevažujú klady nad zápormi. To je na Slovensku veľká vzácnosť. Žiaľ, radikálny krok, ku ktorému sa nedávno odhodlal ? založenie vlastnej strany ? ho môže tejto výnimočnosti ľahko zbaviť.

Prvý, ale nie hlavný dôvod, prečo byť skeptický k „najzásadnejšej reforme štátu po r. 1989“ (Robert Fico) je, že – s odpustením za klišé – ani čert sa nevyhýba svätenej vode tak, ako predseda slovenskej vlády výrazu „reforma“. Až v súvislosti s projektom ESO, ktorý ohlasuje minister vnútra, premiér objavil slovo reforma. Pozoruhodné.

So superlatívmi sa nemá preháňať, ale „ozdravný plán“ druhej Ficovej vlády je raritný i v našej bláznivej Európe. Pokiaľ sa z toho, čo sa vynára, realizuje len polovica, čaká nás dramatická a ekonomicky extrémne škodlivá konsolidácia. A to napriek skromnému cieľu: 1,5 miliardy „úspor“. Dôvod? Táto rozpočtová korekcia je hlboko pod priemerom toho, čo sa dnes v Európe deje.