Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.

Liečia emócie? Samozrejme! Tie pozitívne. Negatívne emócie zdraviu škodia. Jedny aj druhé sú infekčné. Indukovaný efekt negatívnych emócií po sebe zanecháva agresívnych, mrzutých a frustrovaných ľudí. Otázka znie: Prečo si negatívne emócie významná časť politických elít, médiá a pospolitý ľud tak obľúbili? V opačnom prípade by literárne bestsellery, filmy, volebné kampane i rétorika úspešných politických vodcov vyzerali inak.

Dosť dobre sa pamätám, ako som raz, po novembri ’89, premýšľal o zmysle svojho života za komunizmu: „Na sebe sme testovali jednu slepú uličku,“ navrával som si. V profesionálnom živote som si ich však otestoval hneď niekoľko. Jednej z nich som venoval dokonca pätnásť najproduktívnejších rokov. Šlo o simulačné prognostické modelovanie sociálnych systémov na počítačoch, ktoré vtedy zaplnili riadny barak. Táto slepá ulička bola fajn.

Dňa 21. augusta 2014 na Václavskom námestí v Prahe prebiehala akcia, ktorá mala pripomenúť inváziu „spriatelených“ armád Varšavského paktu v roku 1968. Hrali tam skvelé undergroundové kapely, ľudia sa fajn bavili. Sem-tam nejaký ten rečník nikomu neprekážal. Dôležité bolo, že hovoril krátko a nebol to práve aktívny politik. Na tom istom námestí paralelne vystupovali aj iné kapely a osamelí hudobníci, posedávali žobráci, potulovali sa drogoví díleri, turisti z celého sveta, ľudia postávali pri stánkoch s klobáskami a pivom, hmýrili sa okolo obchodov.

Dosť často sa na mňa ľudia obracajú s rozmanitými sťažnosťami a problémami. Z niektorých na mňa padá zúfalstvo a bezmocnosť. Napríklad z tohto mailu od pani Jolany Andrášikovej.

Uprostred babieho leta som si zašiel, tu v Prahe, na farmárske trhy. Ovocie a zelenina ako na výstave. Maďarské klobásy, slovenské, francúzske, balkánske syry, rozvoniaval domáci chlieb a najrôznejšie pečivo. Čerstvé morské ryby, moravské vína, thajské (indonézske, arabské...) dobrôtky, ktoré ste si mohli nechať zabaliť alebo rovno zjesť. Pri jednom stánku som si kúpil kuracinu na paličke s ostrou omáčkou a reďkvičkami. Obsluhovala žena s tradičnou pokrývkou hlavy. K ruke mala Čecha a mladú dievčinu, ktorá hovorila po anglicky.

Bol som nedávno pri tom, ako Fero Guldan osádzal na poľsko-slovenských hraniciach pamätník Vrbovi s Wetzlerom. Fero je slobodný človek. Stavia pamätníky tam, kde majú byť, a nie tam, kde mu to štát, či peniaze umožňujú. V Čadci sa mi o niekoľko hodín neskôr prihovoril občan: „A čo hovoríte na to, že už tretíkrát v histórii kráčame proti Rusom?“. Poznamenal som, že sloboda za to stojí.

Mŕtvi nariekajú, smejú sa, milujú a nenávidia, diskutujú navzájom naším prostredníctvom. Raz sa do tohto zástupu zaradíme aj sami. Kolektívna pamäť nevyhasne. To iba niektorí by boli radi, keby nebola. Pre vlastné delikty, zlyhania, záujmy.

Po mnohých reakciách, otázkach a tiež nepravdivých výrokoch zo strany RTVS považujem za nevyhnutné napísať nasledujúcich pár bodov.

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc: