Ak chcete pochopiť filozofiu a skladbu tzv. ozdravného balíčka Ficovej vlády, kľúčom je táto kúzelná veta šéfa Inštitútu finančnej politiky (pri MF): „Máme nejaké spektrum možností konsolidácie, ktoré je väčšie než požadované. A záleží na politickom rozhodnutí, či sa vláda rozhodne uskutočniť všetky opatrenia (...), alebo niektoré z nich neuskutoční.“

Majstrovstvám Európy vo futbale, ktoré sa v piatok začali, hrozia bojkoty politikov, ktorí sa inak na tribúnach ukazujú veľmi radi. Pohnútkou tých, čo účasť zvažujú, či ju už odriekli, je kauza Julie Tymošenkovej. Udalosť sa však môže skončiť „píár katastrofou“ (BBC) pre Ukrajinu a v menšej miere dokonca i Poľsko aj pre obavy z rasisticko-násilníckych prejavov na štadiónoch.

Aj tí voliči nesocialistického presvedčenia, ktorí nikdy nedali hlas SDKÚ, alebo ju dokonca z rôznych dôvodov považovali vždy za stranu pre seba nevoliteľnú, by mali držať palce, aby jej pokus, začať novú éru, dopadol dobre. Nejde totiž primárne o SDKÚ ani o pocit satisfakcie za krivdy a prečiny minulosti, ale o  slovenskú politickú scénu. Nič iné než to, čo dnes tvorí parlamentnú opozíciu, nezostane na výber nevoličovi Smeru ani o štyri roky. Teda, veľmi pravdepodobne, nech Lipšic odpustí.

Od programových vyhlásení vlád (PVV) sa neočakáva akási figurálna kresba toho, čo chcú nasledujúce štyri roky presne urobiť. Sú to formálne dokumenty, ktoré v bližších detailoch rozpisujú či kombinujú (ak ide o koalíciu) akurát hlavné priority do tej miery, aby verejnosť dostala posolstvo, že vládna garnitúra bude robiť to, čo sľúbila.

Pocit, že čím častejšie a hlasnejšie premiér o úsporách hovorí, tým nejasnejšie sú jeho ozajstné úmysly, je zatiaľ len predtuchou. Proti kompaktu z Bruselu, ktorému prisahá poslušnosť, stoja nepriame signály, ktoré sa nedajú prepočuť.

Španielsko a Taliansko vraj vyhrali bitku nad Angelou Merkelovou. Najprv na júnovom summite, kde „musela“ súhlasiť s rozšíreným použitím eurovalu (pôžičky priamo bankám, nákupy dlhopisov). Neskôr mala prehrať aj druhé kolo na stretnutí ministrov financií, kde si Madrid vybojoval ročný odklad plnenia cieľa rozpočtového deficitu.

V situácii, keď nad Slovenskom visí zničujúca kombinácia vonkajších šokov a ideologicky najzadubenejšej vlády, sa parlamentná opozícia predvádzala rozpravou o kanalizačných poklopoch, alkohole v krvi cyklistov a pod. Tento tristný obraz z poslednej schôdze NR SR sumarizuje úpadok, do ktorého sa tzv. pravica postupne prepadávala desať rokov. Pričom ani po tzv. zmenách v SDKÚ a KDH nevidieť nielenže horizont obratu, ale – a to je horšie – ani reálneho odporu voči vláde, ktorá má všetky predpoklady byť ešte škodlivejšou, než boli vlády Mečiarove.

Prvá cesta premiéra do Bruselu potvrdila podozrenie, že reči o šetrení a znížení deficitu sú neúplným fragmentom skutočnosti. Lžami, že verejné financie prevzal v katastrofálnom stave, ktoré zopakoval aj Barrosovi a spol., sa Fico odpichol k cieľu, za ktorým prišiel: Vyrokovať s komisiou na rok 2012 úpravu (zmäkčenie) schodku 4,6 % HDP.

Poplašná správa, že v rozpočte 2012 je diera 500 miliónov eur, môže ašpirovať ako na nomináciu na Objav roka, tak i na Podfuk roka. Oboje je možné. Kažimírove reči o mínach, ktoré zostali po Miklošovi, môžu byť totiž premrštené, avšak aj keby zodpovedali realite, ten posledný, kto má nárok sa čudovať a vykrikovať, je súčasný minister financií.

Víťazstvo socialistu vo Francúzsku vítalo, nielen na Slovensku, jedno základné klišé. Hollande vraj „mení debatu o kríze“. Problém, ktorý sa už čoskoro vyjaví v plnej paráde, však je, že mení nielen debatu, ale i mocenskú rovnováhu v EÚ. So slovenským pričinením – a v slovenský neprospech.