Prominentný politik, chytený s úplatkom v škatuli od obuvi, je obraz až neskutočný. Čudesné špecifikum prípadu Rath – zadržanie takpovediac „s krvavými rukami“ – je zrejme pridaná hodnota jeho osoby.

O tom, že Pál Schmitt je plagiátor, ktorý prišiel k doktorskému titulu krádežou duševného vlastníctva, niet pochýb od 10. januára. V ten deň priniesol portál hvg.hu prvú analýzu jeho „práce“, ďalšie príspevky už len spresňovali mieru plagiátu až na konečných 213 opísaných strán z celkových 225, čím už len zvyšovali neznesiteľnú trápnosť situácie. A to nielen pre prezidenta, ale aj pre ústavnú väčšinu Fideszu, a najmä pre Maďarskú republiku.

„Veľký“ doktorát z filozofie predsedu KDH je ďalší z množstva titulových škandálov, ktoré pravidelne explodujú (už aj) na Slovensku. Skutočnosť, že v epicentre stoja – z podstaty mediálneho záujmu – politici, doteraz odkláňala pozornosť od systémových príznakov k osobám hriešnikov. S Jánom Figeľom zrejme dôjde k posunu, ale na zmenu je neskoro.

Návrh rozpočtu na rok 2013 potvrdzuje a umocňuje základné podozrenie, ktoré visí v povetrí od nástupu vlády a už tu bolo vyslovené: Fico & Kažimír chcú celú „konsolidáciu“ verejných financií urobiť na príjmovej strane. Tie úvodzovky na „konsolidácii“ sú úplne namieste. Obsahom tohto výrazu je stabilizácia dlhodobého rastu dlhov, čo vládny návrh nie je ani omylom.

Napriek urputnému odporu opozície Robert Fico presadil, čo si dávno zaumienil: Novela o sociálnom poistení je najškodlivejší ekonomický zákon, aký slovenskí politici za 20 rokov demokracie prijali.

Ak chcete pochopiť filozofiu a skladbu tzv. ozdravného balíčka Ficovej vlády, kľúčom je táto kúzelná veta šéfa Inštitútu finančnej politiky (pri MF): „Máme nejaké spektrum možností konsolidácie, ktoré je väčšie než požadované. A záleží na politickom rozhodnutí, či sa vláda rozhodne uskutočniť všetky opatrenia (...), alebo niektoré z nich neuskutoční.“

Majstrovstvám Európy vo futbale, ktoré sa v piatok začali, hrozia bojkoty politikov, ktorí sa inak na tribúnach ukazujú veľmi radi. Pohnútkou tých, čo účasť zvažujú, či ju už odriekli, je kauza Julie Tymošenkovej. Udalosť sa však môže skončiť „píár katastrofou“ (BBC) pre Ukrajinu a v menšej miere dokonca i Poľsko aj pre obavy z rasisticko-násilníckych prejavov na štadiónoch.

Aj tí voliči nesocialistického presvedčenia, ktorí nikdy nedali hlas SDKÚ, alebo ju dokonca z rôznych dôvodov považovali vždy za stranu pre seba nevoliteľnú, by mali držať palce, aby jej pokus, začať novú éru, dopadol dobre. Nejde totiž primárne o SDKÚ ani o pocit satisfakcie za krivdy a prečiny minulosti, ale o  slovenskú politickú scénu. Nič iné než to, čo dnes tvorí parlamentnú opozíciu, nezostane na výber nevoličovi Smeru ani o štyri roky. Teda, veľmi pravdepodobne, nech Lipšic odpustí.

Od programových vyhlásení vlád (PVV) sa neočakáva akási figurálna kresba toho, čo chcú nasledujúce štyri roky presne urobiť. Sú to formálne dokumenty, ktoré v bližších detailoch rozpisujú či kombinujú (ak ide o koalíciu) akurát hlavné priority do tej miery, aby verejnosť dostala posolstvo, že vládna garnitúra bude robiť to, čo sľúbila.

Pocit, že čím častejšie a hlasnejšie premiér o úsporách hovorí, tým nejasnejšie sú jeho ozajstné úmysly, je zatiaľ len predtuchou. Proti kompaktu z Bruselu, ktorému prisahá poslušnosť, stoja nepriame signály, ktoré sa nedajú prepočuť.