Svet, ktorý 30. augusta opustil Michail Gorbačov, je v stave, ktorý je síce v mnohom odlišný od čias, keď sa pokúsil realizovať svoj program „perestrojky“, no v niektorých základných ohľadoch sa nezmenil. Niektoré problémy tohto sveta totiž zostávajú v základe rovnaké. Aj v tom, že sa nedajú vyriešiť žiadnymi politickými či svetsko-mocenskými pokusmi o zriadenie neba na zemi.

Mnoho udalostí predchádzalo tomu osudnému ránu 1. septembra 1939, keď nemecké vojská vtrhli na územie Poľska. Nebol to začiatok z ničoho, nebol to blesk z čistého neba. Začiatok druhej svetovej vojny v Európe bol súčasťou istého kontinua v čase a priestore.

To, čo zvykneme nazývať modernou západnou civilizáciou, predstavuje zvláštnu dynamiku, ktorá v kritických okamihoch dejín rozšírila svoj vplyv na ostatný svet až do jeho najodľahlejších končín.

Na Slovensku si okrem medzinárodného pamätného Dňa obetí holokaustu (27. januára) pripomíname aj domáci Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, ktorého dátum sa viaže na prijatie rasových zákonov Slovenským štátom 9. septembra roku 1941. Máme tu teda smutné 81. výročie a spomienku na hanebný čin. Nesmieme však zabudnúť ani na tých, ktorí do temnej spomienky vnášajú svetlo.

Nie je to prvýkrát, čo sa ústavné princípy liberálnej demokracie stávajú predmetom radikálnych pochybností. V 20. storočí museli demokracie čeliť náporu ideologických hnutí, ktoré dnes môžu vyzerať skompromitovane a smiešne, no v istých chvíľach mali hypnotický vplyv. A to nielen na masy, ale aj na elity a špeciálne na intelektuálov.

Už zase sa hovorí o návrate „dinosaurov“ (ako ich svojho času označil Matovič) na našu rozorvanú politickú scénu. A že voliči už toho všetkého majú „plné zuby“. Nezávidím im.

„Internacionálna bratská pomoc“, ktorú nám pred 54 rokmi poskytli naši „bratia“, „priatelia“ a „spojenci“, mala svoju logiku.

Je príznakom doby, ak počúvame stále nové apokalyptické predpovede o blížiacich sa katastrofách. Nemožno poprieť, že sme svedkami, neraz obeťami a občas, žiaľ, i aktérmi krízových javov. Celá vec sa však nekončí v rovine vecnej kritiky neporiadkov, neduhov a nespravodlivostí tohto sveta.

Keď v 18. storočí vyhlásil učený Samuel Johnson, že „patriotizmus je posledným útočiskom darebáka“, myslel tým najskôr na to, čo by sme dnes označili ako populizmus alebo „hurávlastenectvo“. Položil tým základy sporu, ktorý je pre moderné myslenie kameňom úrazu.

Pietna spomienka na obete je pri výročí Černobyľskej havárie to prvé, na čo nesmiem zabudnúť skôr, než si dovolím pripomenúť istú skutočnosť, ktorá vyzerá tak samozrejme, že sa na ňu niekedy zabúda. Niekedy sa tak deje bez zlého úmyslu, inokedy však pre jej škandalózny charakter.