„Internacionálna bratská pomoc“, ktorú nám pred 54 rokmi poskytli naši „bratia“, „priatelia“ a „spojenci“, mala svoju logiku.

Je príznakom doby, ak počúvame stále nové apokalyptické predpovede o blížiacich sa katastrofách. Nemožno poprieť, že sme svedkami, neraz obeťami a občas, žiaľ, i aktérmi krízových javov. Celá vec sa však nekončí v rovine vecnej kritiky neporiadkov, neduhov a nespravodlivostí tohto sveta.

Keď v 18. storočí vyhlásil učený Samuel Johnson, že „patriotizmus je posledným útočiskom darebáka“, myslel tým najskôr na to, čo by sme dnes označili ako populizmus alebo „hurávlastenectvo“. Položil tým základy sporu, ktorý je pre moderné myslenie kameňom úrazu.

Pietna spomienka na obete je pri výročí Černobyľskej havárie to prvé, na čo nesmiem zabudnúť skôr, než si dovolím pripomenúť istú skutočnosť, ktorá vyzerá tak samozrejme, že sa na ňu niekedy zabúda. Niekedy sa tak deje bez zlého úmyslu, inokedy však pre jej škandalózny charakter.

Keď počúvame dnes opäť módne výhrady proti zastupiteľskej demokracii, ekonómii slobodného trhu či tradične ponímanej ústave slobody, vzniká dojem, že máme do činenia s logickou argumentáciou. Naopak, obhajoba zriadenia, ktoré priznáva vlastnú nedokonalosť, znie ako zajakavá obhajoba veci, ktorú dnes mnohí opäť považujú za stratenú vec.

Má mať vláda dôveru? Kto je Robert Fico? Prečo sa Žilinka nedá zaradiť ani medzi antiosobnosti? Ako doplatíme na nezvýšenie ceny elektriny?

Historik Paul Johnson v knihe Dejiny 20. storočia uvažoval o jave, ktorý pokladal za nechcený dopad Einsteinovej teórie relativity: Dosť ľudí začalo z popularizovaného objavu relativity času a priestoru vyvodzovať závery o „relativite všetkého“. Následkom mal byť aj morálny relativizmus.

Táto zima je aj testom našej vôle a nášho sebavedomia. Prežijeme ju v podmienkach, ktoré sú luxusné v porovnaní s tými, ktorým musia čeliť Ukrajinci. Naše problémy sú v porovnaní s ich strádaniami detinské. To si pripomeňme vždy, keď budeme chcieť zase fňukať.

Hovoriť nadmerne často o „hodnotách“ sa v našom verejnom priestore stalo zvykom, ktorého pôvod si už neuvedomujeme, a neuvedomujeme si ani jeho neadekvátnosť. Hodnoty sa stali zaklínadlom. Zaklínadlá môžu účinne mobilizovať, neprospievajú však jasnosti myslenia.

Prečo máme chrániť kultúrne pamiatky? Budú sa k nám správať budúce generácie tak, ako sa my správame k tým predchádzajúcim? Zanecháme dedičstvo hodné ochrany? Dá sa hodnota našej minulosti ekonomicky vyčísliť? Pomôžu nám developeri, alebo sa ich aktivít máme obávať? V akom stave je naša legislatíva? Akú úlohu v tom hrá štát? Čo má k tomu povedať politika? Aké sú aktuálne výzvy, podmienky a problémy pamiatkovej starostlivosti na Slovensku? Ako sme na tom v porovnaní s inými krajinami?