Robert Fico si myslí, že štát by mohol odkúpiť podiely súkromných zdravotných poisťovní a vytvoriť tak systém jednej, štátnej zdravotnej poisťovne. Predstavme si teda na chvíľu, aké by to bolo, mať na Slovensku jednu poisťovňu. Z trhu zdravotného poistenia by zmizla rôznorodosť a inovácie, ktoré sa postupne pokúšajú zaviesť práve súkromné poisťovne.

V situácii, keď nad Slovenskom visí zničujúca kombinácia vonkajších šokov a ideologicky najzadubenejšej vlády, sa parlamentná opozícia predvádzala rozpravou o kanalizačných poklopoch, alkohole v krvi cyklistov a pod. Tento tristný obraz z poslednej schôdze NR SR sumarizuje úpadok, do ktorého sa tzv. pravica postupne prepadávala desať rokov. Pričom ani po tzv. zmenách v SDKÚ a KDH nevidieť nielenže horizont obratu, ale – a to je horšie – ani reálneho odporu voči vláde, ktorá má všetky predpoklady byť ešte škodlivejšou, než boli vlády Mečiarove.

Jedným z prekvapivých rysov novej vlády Smeru je zachovanie relatívne vysokého stupňa ekonomickej gramotnosti na ministerstve financií. Prítomnosť Martina Filka a Antona Marcinčina v tesnej blízkosti ministra, ale aj to, že vláda zdôrazňuje význam stabilizácie verejných financií, naznačuje, že Slovensku nehrozí argentínsky či grécky scénar.

Volebný megahit „Rast, nie uťahovanie opaskov“ sa stáva novou politickou pesničkou Európy. Hrajú ju všetky rádiá, páči sa Françoisovi Hollandovi, Grékom i Robertovi Ficovi. A možno túto pieseň budeme počúvať aj v lete na kúpaliskách z ampliónov.

Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Dozvedel som sa, že vládny program Roberta Fica nemá víziu. Zvláštne. Pátos roka 1989 viedol k tomu, že každé riešenie sa muselo najprv vygenerovať, mať svoju filozofiu a víziu. Všetci ten slovník používali, len nitriansky telocvikár Ivan Mačura sa bál, že kvôli slovu šanca nikto neporozumie volebnému sloganu Šanca pre Slovensko.

Ako včely na med sa vo štvrtok zlietli premiéri východoeurópskych krajín vrátane „čínofila“ Roberta Fica do poľskej Varšavy, kde sa na celé tri dni zastavil čínsky predseda vlády Wen Ťia-pao. Tým medom sú čínske investície, ktoré by z pohľadu veľkej časti stredo- a východoeurópskych politikov mohli nahradiť investície zo západnej Európy. Tá sa prinajlepšom nachádza v štádiu ekonomického útlmu, a kým budú vlády bohatých krajín Únie trvať na svojich úsporných rozpočtoch, len tak sa k výraznejšiemu rastu nevrátia.

Programové vyhlásenie vlády neprinieslo žiadne prekvapenie. Je to program strany, ktorá verí v pokrok, riadený štátom. V poriadku, nech sa páči. Ale kde je, páni a dámy z ľavice, nejaký nápad?

Prvá cesta premiéra do Bruselu potvrdila podozrenie, že reči o šetrení a znížení deficitu sú neúplným fragmentom skutočnosti. Lžami, že verejné financie prevzal v katastrofálnom stave, ktoré zopakoval aj Barrosovi a spol., sa Fico odpichol k cieľu, za ktorým prišiel: Vyrokovať s komisiou na rok 2012 úpravu (zmäkčenie) schodku 4,6 % HDP.