Dohoda o fiškálnych pravidlách eurozóny, ktorá vzišla z ďalšieho z „historických“ summitov, by mala naštartovať cestu k rozpočtovej a politickej únii. Čiže de facto k európskej federácii.

Samotná skutočnosť, že to bude rok volebný, nie je dobrá predzvesť na rok 2012. Ochromenie exekutívnej moci, ktorého rizikovosť znásobujú nielen kríza a kampaň, ale aj nezmyselná ústavná novela o presune kompetencií na prezidenta, sa totiž nemusí skončiť ani 10. marca.

Prognóza spred roka z tohto miesta, že zachovanie stability nie je na pomery tejto koalície vôbec minimalistická požiadavka, sa naplnila. Aj keď dejiny slovenskej demokracie lemujú i temnejšie periódy, rok 2011 je jeden z najhorších od založenia štátu.

Nezávisle od toho, či sa 30-percentné zvýšenie platov, o ktorom sa do piatkovej noci vyjednávalo, dohodlo, alebo nedohodlo, mzdové vydieranie lekárskych odborov obnažilo – akoby na pitevnom stole – nielen hnilobu slovenského zdravotníctva, ale politickej moci a celého štátu.

Prieskumy naznačujú, že fenomén nových neštandardných zoskupení, aké sa dlhšie presadzujú v zahraničí, môže dobehnúť v marci aj Slovensko.

Deväť zrazených ratingov členských štátov eurozóny a následná – logická – degradácia eurovalu je krok agentúry Standard & Poor's, ktorý ukončil predĺžené sviatky na finančných trhoch. Najmä strata najvyššej známky Francúzska, hoci dlho avizovaná, je dlhodobo významná zmena, ktorá vráti na trhy neistotu a chaos.

Korupčné škandály zo zrastania politiky a biznisu zanechali na cestách-necestách maďarskej demokracie nie diery, ale krátery.

To, ktorá krajina skrachuje v Európe ako prvá, dlho nebolo otázkou. Dnes už je. Môže sa stať, že Grécko – ktorého príprava bankrotu sa preťahuje – predstihne na jar Maďarsko.

Ani hystéria okolo európskeho summitu, ani zlyhávanie na dlhopisových trhoch, kde slovenská emisia opäť dostala košom, nevyrušili slovenských politikov z fiškálneho bezvedomia.

To, či bol 17. november totálne zneužitý na stranícku kampaň, alebo v ceremónii bol aj úprimnejší obsah, je vec pohľadu a vkusu. Isté je, že účastníci slávnosti – paradoxne a príznačne zároveň – sa od komunistických pohlavárov roka 1989 v istom ohľade ničím neodlišovali.