Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.

Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.

„Zlomená platnička?” pýta sa ma udivene môj bývalý jogín. Bývalý, lebo jogu už cvičiť nemôžem. Pozerám na neho až previnilo – budeme ešte kamaráti, aj keď nebudem k nemu chodiť na jogu? A čo moje ranné prechádzky po pláži? Nikdy sa mi nepodarí vstať ráno o deviatej, pokiaľ nebudem mať konkrétnu aktivitu na práci.

Bol komunistickým intelektuálom, ktorý dejiny slovenského národa ovenčil mýtom plebejskosti. Počas života vraj prečítal 10-tisíc kníh. Jeho myšlienky dodnes rezonujú v národnom podvedomí a radi sa na ne odvolávajú aj politici strany Smeru.

Priatelia dobrých kníh u našich susedov majú tento rok Vianoce už za sebou. Najsilnejší hráči na knižnom trhu vymysleli Veľký knižný štvrtok a so spoločnou marketingovou podporou vydali kolekciu atraktívnych noviniek. Súčasnú českú prózu zastupuje Petra Soukupová.

Na Ivana Magora Jirousa spomína pre .týždeň jeho blízky priateľ a spolupracovník Vráťa Brabenec, saxofonista skupiny The Plastic People Of The Universe.

Cukor a bič ako pracovná motivácia patria do minulého storočia. Ako hovoria krotitelia šeliem, trest môže motivovať, ale nezapáli iskru v oku. A čo je horšie, prestáva fungovať už aj ten cukor.