Babky demokratky je zvláštne označenie zvláštnych ľudí vo zvláštnej situácii. Bolo to v roku 1991, keď prvýkrát odvolávali Vladimíra Mečiara z postu predsedu vlády Slovenskej republiky. Odvolávala ho jeho domovská Verejnosť proti násiliu. Dôvody boli tristné – klamal, manipuloval, vydieral a konal v zásadných veciach na vlastnú päsť. Na vlastnú päsť a vo vlastnom záujme. Babky demokratky sa zhromažďovali hlavne pred budovou slovenského parlamentu. Mali v tvárach nenávisť a na perách „Mečiara si nedáme!“.

Hovorili sme tomu ostrovy pozitívnej deviácie. Boli to ľudia, ktorí sa správali inak ako väčšina – v prostredí, kde „práca nebola zajac“, kde „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, kde platilo „drž hubu a krok“… žili, ako keby naokolo nevládol všeobecný marazmus. Prežívali v oficiálnych štruktúrach, v šedej zóne, v paralelnej kultúre, v disente. Nepozerali na profit, nekradli, nedržali hubu. To označenie „ostrovy pozitívnej deviácie“ vymyslel tuším Martin Bútora. Alebo Soňa Szomolányi? Bolo to už dávno.

25. novembra 1989 vydala Verejnosť proti násiliu svoje prvé dvanásťbodové programové vyhlásenie. Druhý bod znel: „Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré tú slobodu zaručí.“ Uff!

Po tom, ako „spojenecké“ vojská na čele so Sovietmi ukončili streľbou do civilov Pražskú jar v auguste 1968, a československí komunisti zverejnili Poučenie z krízového vývoja, slovo normalizácia vstúpilo do nášho života. Prišlo „zhora“ aj s výkladom. V skutočnosti išlo o návrat ku komunistickej všednodennosti – šedivej, papalášskej, udávačskej, lokajskej, nivelizovanej, nedostatkovej, presiaknutej strachom o drobné profity pod kuratelou jedinej strany a ideológie.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

Prvýkrát som čítal o tom zvláštnom súbehu dejinných udalostí v Jaspersovom Úvode do filozofie. Naposledy v knihe Karen Armstrongovej Velká transformace (Academie, Praha 2012). To neuveriteľné obdobie medzi rokmi 800 až 300 pred naším letopočtom nazval Jaspers axiálnym vekom. Na rôznych miestach sveta sa vtedy objavili duchovné náuky, ktoré dodnes formujú naše postoje, pocity, hodnoty, potreby, ciele, správanie. Jeremiáš a starozákonní proroci, Buddha a buddhizmus, Konfucius a konfuciánstvo, Lao-c´ a taoizmus, Sokrates a starogrécka veda.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Dosť presne sa pamätám na 17. november 1990. Večer sme si mali na Námestí SNP v Bratislave pripomenúť prvé výročie revolúcie. Tribúna bola obklopená niekoľkými desiatkami „národne cítiacich občanov“. Z toho davu vtedy okrem pľuvancov lietali aj kamene. Za nimi tisíce ľudí s plagátikmi na ktorých bolo „Ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť“.

Bolo by príjemné žiť v krajine, kde veci takzvane klapú. Vláda vládne rozumne a v prospech občanov, úrady fungujú, ľudia si nezávidia, dohody platia, dýchame čistý vzduch, pijeme zdravú vodu, na uliciach je bezpečne vo dne aj v noci, mestá sú čisté, hory popretkávané potôčikmi a útulnými krčmičkami.

Už druhý rok v lifestyle spovedáme a fotíme zaujímavé osobnosti politického, spoločenského a kultúrneho života Slovenska. Vyzvedáme, čo najradšej robia, keď nerobia, aké sú ich drobné životné radosti, cnosti a neresti. Zvykne to byť veľmi zábavné, niekedy až dobrodružné.