Podľa Viktora Orbána je V4 „taká silná ako ešte nikdy“. Posilnenie tohto zoskupenia považuje Orbán dokonca za najdôležitejšiu udalosť posledného obdobia. Je to naozaj tak? Je V4 skutočne silná? A existuje vôbec?

Kľúčovou otázkou dňa nie je, kto v tomto štáte kradne, ale prečo to ľuďom nevadí do takej miery, aby to politikom poriadne zrátali.

Dostal som zvláštnu otázku: vraj čo by som si myslel o kauze Cervanová, keby obeťou bola moja dcéra. Predpokladám, že by som si myslel a robil niečo podobné, ako pán Cervan.

Pred šesťdesiatimi rokmi začal v Európskom centre pre jadrový výskum pracovať prvý urýchľovač. Čo nám tých šesťdesiat rokov prinieslo? Čo znamenali pre svet, čo pre Európu a čo pre Slovensko?

Čím viac sa začínajú sťahovať mraky nad ministrom školstva, tým viac som presvedčený, že je to v skutočnosti najlepší minister nielen tejto, ale všetkých Ficových vlád.

Priaznivci aj odporcovia prvej slovenskej družice hovoria, že keď toto zariadenie prestalo krátko po štarte fungovať, bolo im to ľúto. Mne to ľúto nebolo.

Jaroslaw Kaczynski rozohral v Poľsku naozaj nebezpečnú hru. Nepokryte zaútočil na základné demokratické delenie moci v štáte, poštval proti sebe mnohých spojencov a v slabej chvíľke sa prihlásil ku konšpiračným bludom. A to ešte nie je leto ani v polovici.

Na Pohode sa vždy nejaký ten zásah pritrafí. Čo sa hudby týka, najviac ma zasiahol koncert Alice Phoebe Lou. Bol som presvedčený, že už nič silnejšie tam tento rok nezažijem. Omyl.

Po diskvalifikácii Petra Sagana z Tour de France a nezrovnalostiach Mateja Tótha v biologickom pase sa zdalo, že júl neprináša slovenským športovým fanúšikom nič dobré. A potom prišla Magdaléna Rybáriková.

Na tohtoročnej Pohode som okrem troch diskusií Pod lampou stihol len Vedu Martina Mojžiša, kúsok Pary, Lanegana a Saténových rúk. No keď som sa v nedeľu ráno vracal domov, necítil som únavu, ale niečo iné.