Olympiáda je za nami. Nejaký čas ešte budeme o nej rozprávať, ale postupne na väčšinu vecí zabudneme. Na niektoré sa však len tak zabudnúť nedá.

Nedávno som bola v

Bolo to v roku 1962, keď v literárnom časopise Novyj mir číslo 21 vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Jej autora Alexandra Solženicyna ako literáta dovtedy nikto nepoznal. Debutant pritom nebol žiadny mladíček - mal už 44 rokov.

Básnik a prekladateľ Valerij Kupka hovorí o svojom stretnutí s Ivanom Denisovičom a Súostrovím Gulag. Solženicyn podľa neho pokračuje v ruskej tradícii "jurodivých." Medzi súčasnými ruskými spisovateľmi má Alexander Isajevič veľa kritikov, ale po smrti budú o ňom všetci písať v dobrom.

"Takmer po dvoch desaťročiach vynúteného pobytu v cudzine som opäť v Rusku!" To

Nebudem asi sám, kto si až pri skone Alexandra Solženicyna uvedomil, ako je to dávno, čo od neho niečo čítal, ako dávno sa prestal zaujímať o jeho osobu a dielo, sporadicky registrujúc akurát spisovateľovu čudesnú verejnú angažovanosť.

Dvojdňový festival Zogrod sa v Malej Frankovej konal už po piatykrát a udiveným až zaskočeným dedinčanom predviedol to, čo v tunajších končinách nebýva zvykom: súčasnú hudbu, divadlo, film a tanec.

Film režiséra Paula Haggisa predstavuje vydarený pokus vyrovnať sa s dôsledkami vojny v Iraku. Keď sa jeden z vojakov po návrate z misie v Iraku stratí, jeho otec, bývalý vojenský vyšetrovateľ, sa vydá v jeho stopách. Čoskoro zistí, že syn sa stal obeťou vraždy a jeho pátranie sa zameria na odhalenie páchateľov.

Dolu s

Počas normalizácie mal odvahu prezentovať otvorene svoje názory. Spoluvytváral trendy západoeurópskeho umenia. Po viac ako štyridsiatich rokoch sa vracia do Pálffyho paláca Galérie mesta Bratislava s dielom Vila mystérií, ktoré bolo vystavené len jediný raz, v roku 1967 vo švédskom Lunde.