Som ročník 1945. V škole sme sa dozvedali, ako stachanovci lámu rekordy v baniach a pri sústruhoch, najviac mlieka dávali sovietske kravy (tá najvýkonnejšia sa volala Poslušnica I.), Mičurin vypestoval obrovské kadečo, politickú ekonómiu sme sa učili z Nikitina (žiadne zbytočné teórie, iba definície), namiesto filozofie sme mali marxizmus-leninizmus. Najlepší ekonóm bol Nikitin, najlepší biológ Mičurin, najlepší psychológ Pavlov, a tak ďalej.

Moja päťročná vnučka si nedávno zafilozofovala: „To o Jánošikovi nie je rozprávka, ale legenda, a čo je legenda, je pravda.“ Keď niektorí moji rodáci skákali cez vatry, ešte nebola na svete.

Čo pred dvadsiatimi rokmi zanedbali slovenskí aj českí politici, o to sa teraz pokúša režisér Martin Hanzlíček. Pripravuje dokument o rozpade Československa na pozadí príbehov a názorov ľudí, ktorí sa v ňom narodili.

Fedor Gál tvrdí, že nie je ani sociológ. ani prognostik, je celoživotný fluktuant, ktorý sa učí za pochodu, momentálne sa cíti najviac dokumentaristom a glosátorom. Všetky jeho záujmy majú jeden spoločný základ: obsesívny záujem o spoločenské problémy.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Všeobecne prijímaný názor hovorí: Všetko je v prdeli. Kam sa človek pozrie, samá zlodejina a korupcia, veriť sa nedá fakt nikomu. Nespokojných pribúda úmerne blahobytu a rozširovaniu sociálnych istôt, úmerne dlhému obdobiu bez vojny, úmerne naplneným snom o živote bez kurately jednej politickej strany atď. Iste, udržať v chode náročný životný štandard, obstáť v súťaži o uznanie v podmienkach tvrdej konkurencie, cestovať, byť videný, mať, žrať a piť do sýtosti nie je jednoduché.

Jeden z prvých veľkých konfliktov po novembri 1989 sa týkal personálnych zmien v podnikoch a inštitúciách štátu. Revolučné právo výmeny komunistov a zdiskreditovaných ľudí na významných postoch bolo v horizonte dní, keď už bolo jasné, že režim padol, uzurpované „ľudom“. Dvíhaním rúk boli korporatívne odvolávaní aj odborníci a nahradzovali ich demokraticky zvolení nominanti. Ich prednosťou boli často široké lakte a všeobecná obľúbenosť. Márne sa vzápätí ozvali hlasy, že politika na pracoviská nepatrí. Partia už bola rozohraná. Bolo iba otázkou času, keď „revolúcia zožerie vlastné deti“.

Detstvo som prežil na rozhraní židovského a cigánskeho geta v bratislavskom Podhradí. Kráľom tam bol Kajto. Svalnatý, inteligentný, prirodzená autorita. Prešlo veľa rokov a jednej noci som sa vracal odkiaľsi s bratom Egonom. Stretli sme Kajta a chvíľu sme len tak kecali. Povedal vtedy: „To, čomu sa hovorí riešenie cigánskeho problému, je likvidácia Cigánov.“ To mohol byť začiatok osemdesiatych rokov.

Vízie, sny, programy. Politické programy číta málokto. Stáva sa pomerne často, že aj ich autori majú problém s pasážami, ktoré sami nepísali. Teda, azda s výnimkou úplne prvého Programového vyhlásenia VPN z 20. novembra 1989, ktorý vznikal „na úsvite revolúcie“ na najvyššom poschodí Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a mal necelú jednu stranu. Písali sme ho v eufórii a v jednom okamihu, keď sa zdalo, že sa blížia tajní, Martin Bútora navrhol, aby sme ho zjedli. Sedeli sme vtedy na pracovisku programátora Alfréda Zimmermanna. Mimochodom, neviete niekto, čo je s ním?

Už viac ako dvadsať rokov počúvam rôzne verzie príčin rozpadu Československa. Niekedy rovno z prvej ruky. Napríklad o kompromitujúcich materiáloch, ktoré si po vojne odniesli tajné služby a využili ich potom pri budovaní agentúrnej siete. Najmä Sovieti konali veľmi efektívne. A domáci kolaboranti im pritom snaživo pomáhali.