Pred niekoľkými týždňami som písal Lucii Piussi, že Blaha Uhlára nepoznám. Prekvapilo ju to, a prekvapilo to aj mňa. Ale stalo sa.

V najbližších dňoch ma čakajú dve verejné udalosti, kde budem mať príhovor. Na tej tretej budem iba mlčky postávať.

Na Slovensku je po druhej volebnej prehre v demokratickom tábore „blbá nálada“. Treba sa odsťahovať? Žiť len svoj osobný život? Alebo si pripomenúť, že aj po najtvrdšom mečiarizme svitla nádej? Martin Bútora, František Mikloško a Peter Zajac.

Je logické lámať nad demokratickým potenciálom Slovenska palicu? Nie. To, čo spôsobilo pád mečiarizmu, nám môže pomôcť znovu. Osviežme si pamäť.

Prečo nikto z verejných činiteľov neháji právo Izraela brániť sa a namiesto toho obhajujú údajnú genocídu Palestínčanov.

V prvom kole prezidentských volieb vyhral Ivan Korčok pred Petrom Pellegrinim o päť a pol percentuálneho bodu. To je dobrý základ pre jeho volebné víťazstvo v druhom kole, ale zároveň aj výzva na zvýšené volebné úsilie a mobilizáciu voličov. Ivana Korčoka podporili v prvom kole nielen voliči spolupracujúcich opozičných strán vrátane KDH, ale aj voliči Igora Matoviča, mnohí maďarskí voliči i ľudia bez straníckeho ukotvenia, ktorí mu vyjadrili podporu ako občianskemu kandidátovi.

Ešte nedávno som si myslel, že viera dáva nádej, dnes to vidím naopak – potreba nádeje stvorila viery. Mnohé viery.

Napadla mi súvislosť, ktorá sa vzťahuje na kapelu Drť, a pritom sa odohrala v minulom storočí, pred rokom 1989. Bola to jedna z viet, ktorú vám ako dieťaťu povie dospelý a sprevádza vás celý život i napriek tomu, že je to dobre mienená rada, ale vo vás to vytvorí nenaplnený deficit, ktorému neviete vyhovieť, tak aspoň v budúcnosti podvedome hľadáte cesty, ako sa dá.

Vážení laureáti, vážená porota, milí hostia.

V tejto chvíli sa nanovo rozhoduje o tom, v akom svete budeme žiť. Ruský revizionistický režim sa rozhodol, že aj za cenu státisícov obetí obnoví zloslávu svojho rozťahovačného impéria. A my?