Luxembursko je zaujímavé výnimočne vysokým podielom prisťahovalcov, rozhodol som sa preto nedávno stráviť predpoludnie na luxemburskej základnej škole.

Onej noci osvetľujú východoukrajinskú rovinu požiare, založené v rovnomerných radoch na vypaľovanie trávy. Vyrážam do správnej oblasti Donecka, v časti kontrolovanej Ukrajinou.

Nepoviem jeho meno a národnosť, nezmienim jeho výzor ani pozíciu. Zato by som mohol pokojne opísať jeho kanceláriu, v Bruseli sú takých tisíce.

V aktuálnej európskej vojne musíme zrazu opäť hovoriť o cnostiach, o ktorých sme si mysleli, že sú už dávno prekonané.

Siedmeho februára odštartovala v Tuzle bosnianska zimná revolúcia. Prišiel som tam krátko potom, no len si ma pohadzovali medzi sebou.

Už som asi celkom nakazený ideológiou multi-kulti, inak by som po Európe nevyhľadával dediny, v ktorých sa hovorí minimálne tromi jazykmi.

Minulý týždeň ma uniesli kaukazskí vodiči – a to som len chcel pochopiť, prečo Európska únia prišla v súperení s Ruskom o Arménsko. Rozhodnutie arménskeho prezidenta cez noc hodiť cez palubu asociačnú dohodu s EÚ a vstúpiť do moskovskej Eurázijskej únie nebolo nikdy vysvetlené. Ponúka sa možný dôvod – z troch miliónov Arménov v Arménsku prinajmenej jeden milión pracuje v Rusku, a len Rusko prichádza do úvahy ako ochranná moc pre malý štát izolovaný medzi dvoma úhlavnými nepriateľmi. Kládol som otázky, na žiadnu som nedostal odpoveď.

Gent. Kultúrni turisti si spomenú na „tri veže“, grachty a Gravensteen. Sú to všetko pekné veci, ale ani jednu z nich som si v tomto „hrdom meste” nepozrel.

Odkedy sa najveselší barak východného bloku premenil na azda najzlostnejšie cvičisko, už do Maďarska nechodievam. A teraz zrazu toto.

Na voňavo priezračnej hladine Ochridského jazera zazriem ochridského pstruha, čo dodáva mojej prvej ceste do Macedónska čaro.