V novom .týždni, ktorý je v predaji od pondelka, 17. februára, si môžete okrem iného prečítať:

Štefan Hríb a jeho hostia, Roman Polák, riaditeľ činohry SND a generálny riaditeľ Tatra banky Igor Vida, sa rozprávali o peniazoch, ale nielen o nich.

Štefan Hríb a jeho hostia, Roman Polák, riaditeľ činohry SND a generálny riaditeľ Tatra banky Igor Vida, sa rozprávali o peniazoch, ale nielen o nich.

Hrali sme Karamazovovcov v Prahe v Stavovskom divadle. Taký zájazd nie je jednoduchá záležitosť. Prídu dva kamióny scény, kostýmov, rekvizít a autobus plný technikov. Scéna v Prahe je menšia. Technici deň pred predstavením stavajú scénu, osvetľovači svietia. Herci prídu tiež deň pred predstavením a podvečer skúšajú. Od piatej do deviatej sa prejdú jednotlivé scény.

Neviem, čo je vysoké umenie. To, čo máme v sebe, sú jednoduché otázky. Prečo je okolo nás, ale aj v nás toľko bolesti? Prečo sa život nedeje podľa našich túžob? Prečo sme takí slabí? A pritom chceme byť silní a vydávať svedectvá o zmysluplných činoch človeka. Otázok je veľa, ale neustále oscilujú okolo slabosti a sily, pokoja a rozorvanosti, túžby či beznádeje ľudskej duše. Umenie tieto otázky zhmotňuje, divadelné umenie personifikuje.

Keď som v septembri zverejnil blog o záhadnej vražde farára Emanuela Jozefa Cubínka, dostal som od čitateľov viacero námetov, kde by sa o tomto prípade dali zistiť ďalšie informácie. Tento článok mohol vzniknúť najmä vďaka nim.

Divadelný režisér a riaditeľ Činohry SND Roman Polák tvrdí, že divadelná réžia je pre neho ten najkrajší oddych od práce. Po istom čase mu však prenikne tak hlboko dovnútra, až ho prerastie a musí utekať aj od nej. Jeho práca sú neustále úteky a návraty.

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.