V upútavke Števa Hríba na najnovšie číslo .týždňa padla otázka či sa máme báť zmien, ktoré prináša umelá inteligencia, a vzápätí odpoveď v podobe jednoznačného „Nie“. Nie je prečo obávať sa „ďalšej katastrofy“, čoho podrobnejšie dôvody sa čitateľ dozvie v čísle. Dovolím si tu vysloviť úctivú polemiku v záujme istého objasnenia témy.

Tak som si zase zavaril. Sľúbil som, že napíšem (vo voľnej nadväznosti na tému čísla) niečo o dedičstve normalizačnej mentality. Nie natoľko v kontexte kultúry či popkultúry, skôr v súvislostiach morálnych a politických, hoci tie sa od kultúry nedajú úplne oddeliť, ba majú s ňou zaujímavé spojitosti. Narazil som však na problém.

Zažívame masové šírenie novej agresívnej iracionality v tom istom čase, keď veda a technológia slávia nové triumfy. Paradox, náhoda alebo vzájomná súvislosť? Kam kráčame, čo nás učí história moderných revolúcií, prečo by sme nemali vkladať do vedy a technológií mesiášske očakávania: aj o tom hovoríme v ďalšom diele našej relácie.

Peter Zajac vyslovil v podcaste na našej stránke niekoľko dôležitých poznámok, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia. O šírení konšpiračnej mentality v našej spoločnosti, jej mocenských súvislostiach a možných ďalších následkoch. To ma láka k doplňujúcej poznámke. A pripomenutiu istého príbehu.

Je horšia tyrania alebo chaos a bezvládie? Komu vyhovujú spoločenské krízy? Ako rýchlo upadajú svetové veľmoci? Prečo bývajú rozhodnutia veľkých štátnikov tragické? O dnešných globálnych trendoch, o lekciách nedávnych aj dávnych udalostí, a prečo dejiny nekončia – aj o tom hovoríme v ďalšom pokračovaní Konfrontácií.

Ako súvisia reformácia a protireformácia s vývojom demokracie a trhovej ekonomiky; čo majú spoločné sektári 16. storočia s revolucionármi 20. storočia; prečo je potrebné poznať náboženské korene modernity a ako nám pomôžu v porozumení súčasnému dianiu? Diskutujeme v ďalšom pokračovaní cyklu .konfrontácie.

Pre ÚPN otvára memorandum možnosti na systematický výskum v ukrajinských archívoch.

Keď som sa tu naposledy venoval otázke budovania spoločnej obrany západných demokracií (ešte k nim doposiaľ patríme aspoň de iure), reč bola aj o ich súčasnej kríze, ktorá je z nemalej časti krízou kultúry a vzdelania.

Na Organizáciu Severoatlantickej zmluvy, teda NATO, môžeme nazerať cez právne formulácie zmluvných vzťahov, súčty kapacít a materiálnych zdrojov, technologické parametre či súhrnný objem palebnej sily. Možno hovoriť aj o jej politických základoch a cieľoch. To všetko má však ďalšie a hlbšie predpoklady a súvislosti.

Islamský radikalizmus sa znova stáva témou. Výziev svetovému poriadku je ale viac. Kým liberálne demokracie zápasia s depresívnymi stavmi, ich radikálni vyzývatelia regrutujú nových stúpencov. Ako na tieto javy odpovedať? Ako ich správne chápať? Kde sú ich ideové korene? A čo nám hovoria o nás samých?