Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Ulica Infanta y Vapor, osem hodín večer. Lešenie sa ozýva pod váhou robotníkov. Je tu tma, ale dvaja maliari napriek tomu maľujú fasádu domu, zakrývajú špinavý balkón. Času je málo, druhý summit Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC) sa má začať len o niekoľko hodín. Ulice, kadiaľ budú prechádzať prezidentské kolóny, musia byť tip-top, nový asfalt, treba zakryť diery aj chudobu. Reálna Havana sa tiež skryje za iné mesto, špina hromadená po celé dekády bude zakrytá farebným kobercom. Nie nadlho.

Keby ste sa ma pred rokom spýtali, čo sú tri najväčšie výzvy digitálnych novín 14ymedio, povedala by som, že represia, zlé pripojenie na internet a strach mediálnych profesionálov pracovať v našom tíme. Neuvedomovala som si, že budeme mať dočinenia s ďalšou prekážkou, ktorá sa stane hlavným dôvodom bolehlavu našich malých novín: nedostatok transparentnosti v kubánskych inštitúciách. Pričasto zostaneme pred zavretými dverami a nikto neotvára, neodpovedá, akokoľvek hlasno klopeme.

Oficiálne prijatie na letisku, fototermín, stisnutie rúk, položenie vencov pri soche José Martího a prednáška na Havanskej univerzite. Koľko zahraničných politikov absolvovalo tento program za posledné mesiace? Toľko, že strácame prehľad.

Lekcia Isabel Dos Santosovej, najbohatšej ženy Afriky a dcéry prezidenta Angoly, by mala prebrať princov komunistického režimu u nás na Kube. Dobre vedia, že ktokoľvek, kto získa čo aj menší podiel na telekomunikačnom trhu, bude mať garantovaný bohatý zisk, sumu s mnohými nulami. Treba však povedáť aj „bé“, a teda, že aby bol takýto biznis úspešný, spoločnosť potrebuje zmluvy, roamingové kontrakty, balíčky s atraktívnymi službami za dobré ceny. Vo svete, v ktorom žijeme, to všetko možno zhrnúť pod jeden termín: pripojiteľnosť.

Predstavte si, že po vyše deväťhodinovom lete vám nedovolia opustiť lietadlo. Nohy máte stŕpnuté, príbuzní čakajú v letiskovej hale, ale úradník z imigračného vám oznámi, že do krajiny, kde ste sa narodili, nemôžete vstúpiť. Musíte ostať sedieť na svojom sedadle, unavený a frustrovaný, kým služba uprace lietadlo pred ďalším letom. A celý ten čas sa neprestanete pýtať sám seba: Ako sa mi niečo také môže stať v mojej krajine?

Muž sa priblížil a nenápadne si zobral do vrecka vidličku. Reč je o umeleckom diele Delikatesy, ktoré je vystavené na Malecone počas dvanásteho havanského bienále. Obďaleč dvaja susedia dumajú, či si budú môcť po skončení výstavy zobrať piesok použitý na diele Po opici, keďže by sa im hodil na opravy ich domov. Obdiv k umeniu u jedných sa tu spája so strádaním a opovážlivosťou druhých a časť divákov sa tak stáva súčasťou šou.

Mestská štvrť El Cerro je dnes samé bahno a slzy. Jedna z najobývanejších častí Havany sa snaží spamätať z prekvapivo ťažkých dažďov, ktoré po sebe nechali troch mŕtvych, 27 domov čiastočne alebo úplne spadlo a vyše 1 400 domov je poškodených. Mnohé rodiny prišli o to najvzácnejšie, čo mali a celé mesto páchne tým, čo zostane po povodni: kombináciou výkalov, odpadkov a bolesti.

Dlho-predlho sme sa na tomto ostrove utiekali k niečomu mimoriadnemu, neobyčajnému. Atlantis bolo druhé meno pre náš ostrov a Alexander Veľký sa druhýkrát narodil práve tu. A mali sme kravu, ktorá dokázala vydojiť najviac mlieka v dejinách ľudstva. Ako všetci detinskí ľudia, aj my sme potrebovali cítiť, že sme viac ako iní, že všetkých dokážeme predstihnúť.