Prvýkrát v živote som videla lavínu. Aj malú, aj veľkú, aj padajúcu, aj spadnutú. Nezabudnem na ten zvuk. Tie tučné basy. A tá masa snehu padajúca nadol.

Keď som bola malá, mama mi vravievala, aby som nebola taká „negatívna“, lebo vraj ľudia nechcú byť v prítomnosti negatívnych ľudí. Celkom som vtedy nevedela, ako to myslí, ten negativizmus.

„Keď ťa to zas chytí, poklepkaj si prstami po temene hlavy, smerom odzadu dopredu,“ povedala mi jedna liečiteľka na moju trúfalú a

Všetkým doma už leziem na nervy s rečičkami o Nepále, ale pritom som sama v tom zhone takmer zabudla, prečo ho mám vlastne rada. Pretože:

Neviem, čo presne spôsobuje, že niektorí ľudia majú väčšie sklony k úrazom ako iní. Sú takí šťastlivci, ktorí si za celý život raz rozbijú koleno, aj to v detstve na bicykli, a sú takí, ktorých keď zbadáte so sadrou na ruke, už sa ani nič nepýtate a rovno sa začnete smiať.

Ľudia si v rámci jazyka vytvorili zvláštnu vec. Nadávky. Vymysleli niečo, čo si vzápätí zakázali. Jedna vec je nadávať niekomu. To beriem.

Občas rozmýšľam, čo nám spôsobuje radosť z ničenia. Prečo v niektorých rodinách lietajú taniere a poháre, prečo nezbedné decká rozbíjajú okná a kľúčami škriabu drahé autá a prečo sa nám páčia vo filmoch veľkolepé výbuchy budov.

Návšteva kina bola v

Tak takýto veľký skok som ešte nezažila. Vždycky som mala problém vrátiť sa do európskej reality. Vrátiť sa fyzicky, to už človek nejako zvládne, aj keď s

Koľko trvá moment?