Keď sa povie staroveký Rím, takmer každý si predstaví opulentné hostiny plné extravagantných delikates, opitých intrigujúcich aristokratov rozvalených v kopách jedla.

Už ho bežne vídať v ponuke aj tých najmenších prevádzok lokálnych potravín. Je to úkaz sám osebe. Obrovitánsky citrus podozrivo zabalený vo fólii.

Vo Viedni vám na stôl položia rezeň, v Japonsku chrumkavú tempuru a v Londýne vám do novín žuchne treska v cestíčku. Zvláštne. Čo ľudí núti jedlo obliekať? A kde sa to vzalo?

Mali sme tu kontroverzné jedlá hádam odvšadiaľ. Pražené cvrčky z Thajska, zakopané zelené vajce z Číny, pochovanú rybu zo Švédska či fermentované sójové bôby nato z Japonska.

Na výslní je už pekných šestnásť rokov, keď získal svoju prvú michelinskú hviezdu. Koketoval s molekulárnou, neskôr multisenzorickou kuchyňou, ...

Je na nezaplatenie. Keď človek nemá čas na to, aby si sadol a seriózne stoloval, je tu – naprúdzi – ako skvelý kamarát.

Strana SaS zvolala tlačovú konferenciu ku kríze na Cypre. Mali sa jej zúčastniť Richard Sulík a Jazef Kollár. Kolár svoju účasť krátko pred jej začiatkom zrušil.

Viac michelinských reštaurácií ako on má s prehľadom Brussel či Tokio. U Baskov a Kataláncov sa varí určite lepšie ako priamo v ňom, no svet ho naďalej považuje za miesto, kde sa dá s najväčšou gráciou najesť. Paríž.

Niektorí sa už s týmto zázrakom vysokej kuchyne určite stretli. Jemná, tmavohnedá, naleštená omáčka, niekedy v podobe pôvabnej šmuhy, čo sa tisne k šťavnatému steaku, inokedy len tak čaká v mištičke na svoju chvíľu – demi glace.

Aj na tom najúbohejšom mieste, v rozpadnutom hoteli alebo v stánku pri ceste vám na tanieri podajú gurmánsky zážitok par excellence. Vy sa oblizujete a ostatní sa na vás spokojne usmievajú. Vitajte v Thajsku.