Toto slovné spojenie neveští nikdy nič dobrého. Ani v živote, ani na tancovačke. Pričom by malo. Lebo ak niečo naozaj pohlo s našou civilizáciou a neustále ju hnalo vpred, ...

Na žiadnom poriadnom plese či odovzdávaní cien nesmie chýbať bohato prestretý stôl. Často je práve on prvotným lámačom ľadov.

Iba o jednej kuchyni na svete existuje toľko vtipov, zádrapčivých historiek, drzých narážok či dokonca nevyberavých urážok.

Pred sviatkami je každá správna gazdinka v poriadnom strese. Lebo inak to predsa nemá tie správne grády. Týždne trávi žmúrením do rúry, najprv pri medovníkoch, neskôr pri zložitejších rodinných zákuskoch. Aby bolo čo jesť, keď sa všetci najeme.

Keď sa povie staroveký Rím, takmer každý si predstaví opulentné hostiny plné extravagantných delikates, opitých intrigujúcich aristokratov rozvalených v kopách jedla.

Už ho bežne vídať v ponuke aj tých najmenších prevádzok lokálnych potravín. Je to úkaz sám osebe. Obrovitánsky citrus podozrivo zabalený vo fólii.

Vo Viedni vám na stôl položia rezeň, v Japonsku chrumkavú tempuru a v Londýne vám do novín žuchne treska v cestíčku. Zvláštne. Čo ľudí núti jedlo obliekať? A kde sa to vzalo?

Mali sme tu kontroverzné jedlá hádam odvšadiaľ. Pražené cvrčky z Thajska, zakopané zelené vajce z Číny, pochovanú rybu zo Švédska či fermentované sójové bôby nato z Japonska.

Na výslní je už pekných šestnásť rokov, keď získal svoju prvú michelinskú hviezdu. Koketoval s molekulárnou, neskôr multisenzorickou kuchyňou, ...

Je na nezaplatenie. Keď človek nemá čas na to, aby si sadol a seriózne stoloval, je tu – naprúdzi – ako skvelý kamarát.