Ťažšie je svet opustiť, ako ho vymyslieť. Autori populárnej literatúry a popkultúry nezriedka podľahnú sami sebe, zamilujú sa do svojho diela. A keď niekto niečo miluje, ťažko sa mu to opúšťa. Preto prakticky nejestvujú fantasy romány, ale existujú stovky, tisíce fantasy ság, so sci-fi je to síce lepšie, ale aj tam je pokračovaní až príliš veľa a komiks a film azda ani netreba spomínať, tie tým trpia najviac.

Celovečerný dokument o predčasne zosnulom hokejistovi videlo už v prvý deň premietania v našich kinách takmer jedenásťtisíc divákov. Ak sa mu takto bude dariť naďalej, môže sa snímka 38 stať jedným z najúspešnejších filmov roka. Potom môžeme smelo tvrdiť, že sme taký kultúrny národ, že pred blockbustermi a umeleckými snímkami dávame v kinách prednosť kráľovskej disciplíne kinematografie – dokumentom. A nie hocijakým, ale dokumentom s názorom, ktorých ambíciou nie je zaznamenať čosi „objektívne“, nezaujato, ale účelovo a tendenčne, ako to robí napríklad demagóg Michael Moore.

Na čo sa tešiť, čoho sa obávať, ktoré nové seriály uvidíme v ponuke slovenských televízií? A ktoré takmer isto neuvidíme?

Už to trvá pár rokov, dosť veľa sa o nich popísalo, na trh sa znova vrátili prípravky určené na špeciálnu starostlivosť o fúzy a bradu a žiadny bicykel nie je dosť starý na to, aby sa vyhodil. Nie zlé na niekoho, kto vlastne nejestvuje.

Kyril Bonfiglioli, posledný britský dandy, písal, ako keby sa P. G. Wodehouse rozhodol kopírovať Raymonda Chandlera, aby z literárneho trhu vytlačil Iana Fleminga. Tri romány o Charlie Mortdecaiovi – jeho literárnom alter egu, sa v rokoch 1973 až 1979 postarali o to, aby sa Bonfiglioli stal šedou eminenciou britského humoru, chlapíkom v pozadí, na ktorého pri hlbšom pohľade nemožno nenaraziť. Prisahajú naňho Hugh Laurie aj Stephen Fry, miloval (a neznášal) ho Douglas Adams a o Terrym Pratchettovi by sme bez neho možno ani nepočuli.