Žijeme v čudnom čase. Z jednej strany sa ozývajú apokalyptické reči o konci slobodného sveta, z druhej samochvála, že žijeme v najlepšom z možných svetov. Pre človeka, ktorého najvyššou hodnotou je ľudská sloboda, je ponovembrový čas tak či tak vyvrcholením slovenských dejín, aj keď vie, že dnešné Slovensko nie je najlepším z možných svetov. Nie sme rozdielnou, ale rozdelenou spoločnosťou, nie sme spoločnosťou práva, ale bezprávia, ešte stále ostávajú niektorí z nás za dverami, uzavretí múrom a ohradení plotom, spoločnú budúcnosť ešte stále predurčujú naše odlišné minulosti.

Úporne premýšľam. Človek sa predsa nemusí riadiť podľa vonkajších udalostí, podľa Fica či opozície, môže kráčať slobodne a samostatne, ako chodec. Ale aj tak. Nemyslím si, že v roku 2014 budú mať na Slovensku najväčší význam prezidentské voľby, aj keď budú jeho najdôležitejšou udalosťou. Buď budeme mať štát s pyramídou neobmedzenej moci, v ktorej bude od prezidenta po posledného vrátnika vládnuť jedna politická strana a jeden muž, a som si istý, že toto je pravý dôvod kandidatúry Roberta Fica.

Bruceovi Springsteenovi vychádza v polovici januára nový album High Hopes. Je to už jeho osemnásty radový album, pričom ide asi o jednu z  najviac atypických nahrávok v jeho dlhej hudobnej kariére.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Doba po augustovej okupácii 1968 bola časom beznádeje. Normalizácie, stagnácie a neviery v možnosť zmeny. November 1989 väčšinu zaskočil a jedno z jeho kľúčových posolstiev, že zmena je možná, už vybledlo a čoraz hlasnejšie počuť slová, že sa nedá nič zmeniť. Mnohí sa chystajú na dlhé prezimovanie v kožuchu dnešnej moci. Iní zhodili ponovembrové mimikry a už sa zase sa verejne hlásia k svojim pôvodným presvedčeniam a bratstvám. Niektorí presmerovali svoju nenávisť zo Židov a Maďarov na Rómov.

Aké palivo si má vybrať do auta mešťan, ak väčšinu času jazdí autom len po meste, dvadsiatkou sa sunie od križovatky po križovatku, z centra mesta na sídlisko a späť, keď z jedného konca mesta na druhý to nie je viac ako 30 kilometrov?

Ani sedem rokov trápenia jednej slovensko-maďarskej rodiny tomuto štátu nestačilo. Život Hedvigy, Petra a ich detí bude teraz ďalšie roky strpčovať harabinovské súdnictvo.

Známe delenie o Amerike z Marsu a Európe z Venuše dostalo nové opevnenie. Zatiaľ čo Biely dom ohlásil smerom k Rusku individuálne sankcie, do Čierneho mora vyslal torpédoborec a do Poľska letku stíhačiek F-16, summit premiérov v Bruseli reagoval na okupáciu Krymu prerušením rokovaní o vízovom režime a novej obchodnej dohode s Ruskom. Čiže presne tých rokovaní, ktoré sa v prvom prípade ťahajú od roku 2007 a v druhom pauzujú už teraz. Takže rozhovory, ktoré sa doteraz vliekli slimačím tempom, sa povlečú ešte pomalšie, a tie, ktoré sa neviedli vôbec, sa nebudú viesť ani oficiálne. Takto vyzerajú európske „sankcie“ za ozbrojenú agresiu na území suverénneho štátu a jeho pripojenie k Rusku. Taká je budúcnosť Krymu, o ktorej nemohol mať pochybnosť ani jeden z politikov, ktorí sedeli za stolom v Bruseli.

Sarajevo, 28. júna 1914. Vražda následníka trónu Františka Ferdinanda a začiatok prvej svetovej vojny. Veľká vojna trvala do roku 1918, pokračovala do roku 1945 a predĺžila sa do roku 1989. Krátke dvadsiate storočie sa utváralo ako storočie vojny. Po roku 1989 sa zdalo, že nastal čas mieru, čas 21. storočia. Mysleli sme si to napriek Sarajevu v roku 1992, napriek Dvojičkám v roku 2001, napriek Iraku a Afganistanu, Egyptu, Líbyi a Sýrii. Zrušili sme vojenskú službu, rozkradli vojenský majetok, začali sme znižovať výdaje na armádu. Vojnu sme delegovali na Američanov. Na jednej strane sme sa začali spoliehať, že nám zabezpečia mier, na druhej strane sme začali na nich nadávať, odmietať nálety na Srbsko a radary na Slovensku.

Takto pred sedemdesiatimi rokmi sa začala jedna z najdramatickejších udalostí 20. storočia. Jej hlavnými aktérmi boli dvaja Slováci.