Ani sedem rokov trápenia jednej slovensko-maďarskej rodiny tomuto štátu nestačilo. Život Hedvigy, Petra a ich detí bude teraz ďalšie roky strpčovať harabinovské súdnictvo.

Známe delenie o Amerike z Marsu a Európe z Venuše dostalo nové opevnenie. Zatiaľ čo Biely dom ohlásil smerom k Rusku individuálne sankcie, do Čierneho mora vyslal torpédoborec a do Poľska letku stíhačiek F-16, summit premiérov v Bruseli reagoval na okupáciu Krymu prerušením rokovaní o vízovom režime a novej obchodnej dohode s Ruskom. Čiže presne tých rokovaní, ktoré sa v prvom prípade ťahajú od roku 2007 a v druhom pauzujú už teraz. Takže rozhovory, ktoré sa doteraz vliekli slimačím tempom, sa povlečú ešte pomalšie, a tie, ktoré sa neviedli vôbec, sa nebudú viesť ani oficiálne. Takto vyzerajú európske „sankcie“ za ozbrojenú agresiu na území suverénneho štátu a jeho pripojenie k Rusku. Taká je budúcnosť Krymu, o ktorej nemohol mať pochybnosť ani jeden z politikov, ktorí sedeli za stolom v Bruseli.

Sarajevo, 28. júna 1914. Vražda následníka trónu Františka Ferdinanda a začiatok prvej svetovej vojny. Veľká vojna trvala do roku 1918, pokračovala do roku 1945 a predĺžila sa do roku 1989. Krátke dvadsiate storočie sa utváralo ako storočie vojny. Po roku 1989 sa zdalo, že nastal čas mieru, čas 21. storočia. Mysleli sme si to napriek Sarajevu v roku 1992, napriek Dvojičkám v roku 2001, napriek Iraku a Afganistanu, Egyptu, Líbyi a Sýrii. Zrušili sme vojenskú službu, rozkradli vojenský majetok, začali sme znižovať výdaje na armádu. Vojnu sme delegovali na Američanov. Na jednej strane sme sa začali spoliehať, že nám zabezpečia mier, na druhej strane sme začali na nich nadávať, odmietať nálety na Srbsko a radary na Slovensku.

Takto pred sedemdesiatimi rokmi sa začala jedna z najdramatickejších udalostí 20. storočia. Jej hlavnými aktérmi boli dvaja Slováci.

Sú isté javy, ktoré sa vo vesmíre opakujú. Jedným z nich je ten, že Slobodná Európa sa raz za desať rokov zavrie do štúdia a vydá nový album.

Všetci si mysleli, že som sa zbláznila, keď som vravela že budem rodiť v Rusku. Každý si predstavuje plesnivé chodby, nadutý personál a riziko infekcie. No divili by sa. Moskva má možnosti pre všetkých. A keby som musela nájsť jedno slovo, ktorým by som túto skúsenosť zhrnula, znelo by „подарок” – darček. Rusi sú darčekmi totálne posadnutí. Áno, ten odutý, mrzutý národ, ktorý do vás drgá v metre, kde tehotnej žene nikto nepodrží dvere, ale tresne jej ich rovno do ksichtu, kde v obchode sa na vás tak osopia, že vám nabehne husia koža, tak títo istí ľudia sa zmenia na bezodnú obdarúvaciu studňu, keď sa naskytne príležitosť.

Na jednej ulici v centre Belehradu ktosi pretvoril vyčnievajúci sokel starej bytovky na policu. Uhlíkom pod ňu načmáral „Polož, čo nepotrebuješ.“ A tak sem okoloidúci odkladajú haraburdy. Dnes tu leží zlomená ceruzka, figurína Supermana bez hlavy, vypršaná permanentka na MHD, počítačová myš s odtrhnutým káblom, ľavá papuča, flakón na parfum, angličák bez kolies, školská šablóna so zvieratkami, keramická poistka, kôpka dielikov z puzzle, vešiak, kabelka bez rúčok, takmer vyhorená sviečka, ohnutá hliníková lyžica, a tucet iných rárohov.

Fascináciu Jonathanom Haidtom a jeho výskumom psychológie morálky, ale v podstate celým výskumom posledných desaťročí, rehabilitujúcim emócie ako súčasť poznania, možno zhrnúť do jednej vety: „Emócie sú tiež druh procesu spracúvania informácií.“ Táto veta obsahuje jadro výskumu, vychádzajúceho po stáročiach absolutizácie racionalizmu z toho, že „stavať emócie a kogníciu (poznanie) do protikladu je rovnako nezmyselné ako stavať proti sebe dážď a počasie alebo autá a vozidlá“. Z toho potom Haidt vyvodzuje, že „rovnako ako všetky typy úsudkov, aj morálny úsudok je kognitívnym procesom a že „kľúčový rozdiel v skutočnosti spočíva medzi dvoma rôznymi druhmi kognície, medzi intuíciou a uvažovaním“.

Ukrajina je vnútorne rozpoltená krajina, ktorá podľa jedných patrí na Západ a podľa iných na Východ. Aktuálny vývoj však ukazuje, že Ukrajinu a Rusko celkom isto nemožno stotožniť. Prinášame historickú esej o vzťahoch Ukrajiny a Západu.

Slovenský politický život ani verejná debata sa k tomu veľmi nehlásia, ale jednou z hlavných príčin krízy dôvery, ktorá bude aj tento rok otriasať demokraciou nielen pod Tatrami, sú pocity bezmocnosti a závislosti od rozhodnutí či udalostí, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Ich vtelením je Európska únia.