Už je to nejaký ten týždeň, čo kiná ovládol Interstellar, nový film režiséra Christophera Nolana. A nielenže ovládol kiná, ovládol i sociálne siete, diskusné skupiny a vôbec, taký ten kultúrno-spoločenský šum. Ľudia dávajú vedieť, že videli, prípadne sa chystajú či nechystajú vidieť, nezabudnú uviesť dôvody, prečo jedno či druhé, a tak ďalej. A hodnotia. Lebo Interstellar, respektíve Nolan, zarezonovali, inšpirovali ľudí podeliť sa, zaujať stanovisko, nestáť bokom.

Vďakabohu za francúzsku komunistickú stranu! Tak ako sa vo štvrtky čakávalo v dlhých radoch pred kníhkupectvami, tak sa v utorky stávalo pred predajňou zahraničnej tlače. Nie som sám, desaťročné chlapča, čo tam stojí medzi dospelákmi, je nás viac. Tí, čo sú za mnou, ma nezaujímajú, nenávidím tých, čo stoja predo mnou. Čím je ich viac, tým je menšia pravdepodobnosť, že Pif sa mi ujde.

Hrdinami tohtoročnej seriálovej jesene v slovenských televíziách nie sú ani upíri, ani zombíci, ani žiadna iná importovaná fantastická pliaga, ale prívetiví, domáci, našskí vodníci. Navyše sa otvorene hlásia k domácej kultúrnej tradícii, k rodinnému striebru, k čomusi, čo všetci notoricky dobre poznáme a máme to radi, aj keď to vzniklo v nešťastných normalizačných rokoch.

The Crazy Ones je americký sitcom, ktorý vlani v septembri nasadil do vysielania televízny gigant CBS, s jednoznačnou ambíciou posilniť svoju, už aj tak veľmi silnú, pozíciu na trhu. Ak máte v portfóliu Dva a pol chlapa, Teóriu veľkého tresku, Mikea a Molly a Kurz sebaovládania, nový sitcom ani nepotrebujete. Na CBS ale rozmýšľajú inak a tak začali vysielať sitcom z prostredia reklamnej agentúry, možno až kŕčovito sa snažiaci o návrat prvkov grotesky do toho žánra. Čo je ale hlavné, The Crazy Ones je sitcom, ktorým sa vo veľkom štýle na televízne obrazovky vrátil po tridsiatich šiestich rokoch nedávno zosnulý Robin Williams.

Máme za sebou prvé epizódy Sanitky 2 a veru, nie je to celkom márne. Príbeh nadväzuje tam, kde sa nadviazať dá a kde sa nedá, začína sa nový. Aj nakrútené je to veľmi slušne, každú investovanú korunu či euro vidieť. Príjemné prekvapenie, popierajúce jednu zo základných popkultúrnych téz, že móda nemá pamäť. Mainstream nemá pamäť.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.