Máme za sebou prvé epizódy Sanitky 2 a veru, nie je to celkom márne. Príbeh nadväzuje tam, kde sa nadviazať dá a kde sa nedá, začína sa nový. Aj nakrútené je to veľmi slušne, každú investovanú korunu či euro vidieť. Príjemné prekvapenie, popierajúce jednu zo základných popkultúrnych téz, že móda nemá pamäť. Mainstream nemá pamäť.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.

Sezóna letných blockbusterov je približne v polovici, tento rok sa začala mimoriadne skoro, už niekedy koncom apríla a potrvá tak asi do októbra. Je toho veľa, strašne veľa, človeka to dosť oberá o čas, no ale, čo ak by vynechal čosi zásadné a potom by mu to bolo ľúto?

Nech napíše J. K. Rowlingová čokoľvek, z tieňa Harryho Pottera už sa nevymaní. Tridsať rokov predchádzajúcej literárnej kariéry spisovateľa R. R. Martina nič neznamená, dôležité sú len Piesne ľadu a ohňa. Niektorí autori sú obeťami svojich najúspešnejších kníh. Nie najdôležitejších, najzásadnejších, najlepších, ale najúspešnejších. Čitateľsky. Modelovým príkladom takéhoto autora je tohtoročný hosť festivalu Pohoda, spisovateľ C. D. Payne, autor výborných románov Holubie mambo, Americké krásky, Neviditeľný či Dedičstvo, alebo ako Helena k šťastiu prišla.

Sloboda slova je lakmusovým papierikom demokracie a jedným z princípov, ktoré presahujú záujmy jednotlivca v prospech záujmov druhu. Ak však hovoríme o zosmiešňovaní na pôde umeleckej fikcie, sloboda slova nie je vôbec v hre. Hrá sa totiž o čosi zásadnejšie, o slobodu a autonómnosť tvorby.

Karl Friedrich Hieronymus von Münchhausen alias Baron Münchhausen alias Baron Prášil vošiel do dejín ako najväčší klamár všetkých čias. Lož je s ním zrastená natoľko, že on sám je často vnímaný nie ako reálna historická osobnosť, ale ako literárna postava či Gottfrieda Augusta Bürgera, alebo Rudolfa Ericha Raspea, ktorí si však barónove fascinujúce historky nevymysleli, iba ich prerozprávali. Let na delovej guli, cesta na Mesiac a tak ďalej, na prvý pohľad neuveriteľné príbehy skutočného Baróna Prášila, ktoré však nemôžeme pokladať ani za lži, ani za klamstvá. Lebo Prášilova fantázia, ako každá iná, nie je ani klamstvo, ani lož, naopak, je to číra pravda, len pravda vyššieho rádu.

Slovensko má novú spisovateľskú hviezdu. Jej debut vyšiel u veľkého vydavateľa a teší sa pochvalným recenziám, priazni čitateľov, pozornosti médií. Je výnimočná. Je a nie je.

Navzdory faktu, že dominantnou skupinou hráčov videohier sú skutočne muži medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, akosi to veľmi nevidno. V mainstreame takmer vôbec, a dokonca aj v špecializovaných médiách, pre ktoré sú videohry stredom sveta, dávajú o sebe v diskusiách vedieť predovšetkým šarvanci o desať, pätnásť, dvadsať rokov mladší. Akoby sa dospelí muži, holdujúci videohrám aj v zrelom veku, za toto svoje hoby skutočne hanbili. Alebo sa tým nepotrebujú pýšiť, veď vedia svoje, alebo je im nejaké búranie predsudkov celkom ľahostajné. Kto nechce hrajúceho sa dospelého pochopiť, pre toho je každé vysvetľovanie nedostatočné a kto ho chápe, pravdepodobne sa hrá tiež. Prípadne by sa hral, ale ešte nenabral odvahu.

„Nedúfaj nik, nik nevyjde, kto vchádza.“ Nápis, ktorý Dante umiestnil nad pekelnú bránu a zároveň najsprofanovanejší verš Božskej komédie, často to jediné, čo si z Alighieriho pamätáme. A ešte Vergília ako sprievodcu, niežeby sme poznali niečo viac ako to meno, aj keď to bol pravdepodobne autorský zámer. Vlastne zámer nie, skôr akýsi automatický Danteho predpoklad. Nikto gramotný predsa Vergília nemôže nepoznať. Nie v neskorom stredoveku, ktorý sa už-už naťahoval, aby podal štafetový kolík programovo proantickej renesancii. Dnes si o gramotných netrúfame predpokladať nič.